Autor Spektrum

Minulý mesiac študenti sociálnej práce museli absolvovať povinnú dvojtýždňovú prax v niektorom zariadení sociálnych služieb.

Vybral som sa do resocializačného domu Greckokatolíckej charity. Bol som plný obáv a očakávaní. Prekvapili ma však príjemní terapeuti a celkom otvorení klienti. Tí sa tu doliečovali z rôznych druhov závislostí: alkohol, drogy, automaty, ale aj mobily. Počas celej 12-hodinovej zmeny som sa snažil k nim čo najviac priblížiť a získať čo najviac skúseností. Každé ráno sa začína modlitbou, po ktorej nasleduje rozdelenie na pracoviská. Večer je spoločná skupina, kde si čítajú zo Svätého písma, riešia problémy dňa a navzájom sa povzbudzujú. Väčšina sa vrátila z liečenia z Prednej hory a zariadenie im slúžilo na tréning pred skutočným životom. V zriadení fungovala umývarňa áut, práčovňa a stolárska dielňa. Celý deň som obehoval všetky tieto stanovištia a rozprával sa s každým v domove. Spoznal som ľudí so zaujímavými osudmi a skúsenosťou s „tou jeho drogou“. Takmer všetci liečení pacienti mali problém s alkoholom.
Alkoholizmus je pravidelné a nadmerné pitie alkoholických nápojov. Väčšina ľudí si pod pojmom alkoholik predstaví chudobnejšieho, otrhaného, neupraveného muža. Počas praxe som mal možnosť sa zúčastniť aj na klube liečených alkoholikov a bol som prekvapený. Alkoholizmus sa týka rovnako mužov aj žien, starých aj mladých, bohatých aj chudobných. Dokonca v ústave na liečenie drogových závislostí na Prednej Hore počet pacientiek – alkoholičiek sa vyrovnáva mužom. V charite sa všetci pokúšali o život bez alkoholu – abstinovanie. Po absolvovaní liečby abstinent nie je hneď vyliečený z alkoholu, stále ostáva alkoholikom, ibaže nepije. Je to veľmi ťažké. Abstinent nedokáže piť kontrolovane (príležitostne po malých dávkach), hneď, keď sa napije, stáva sa znovu alkoholikom. Má dve voľby: alebo bude naďalej piť alebo sa pokúsi žiť plnohodnotnejší život. Tá druhá voľba je omnoho ťažšia. Stretáva sa s výsmechom kamarátov v krčme a ohováraním. Dlhodobo pijúci človek vyzerá v očiach spoluobčanov lepšie ako ten, čo sa vrátil z liečenia. Ľudia na neho ukazujú prstom: „To ten, co še mušil liečic“. Vôbec nepozerajú na to, že chce niečo zmeniť. Ak už aj človek nepije, často sa stretáva s násilným ponúkaním na rôznych oslavách. Hlavne tí viac pijúci stále dokola ponúkajú nepijúceho (jeden ti neuškodí, veď si chlap), pre ktorého je to dosť ťažká skúška. Zaujímavé je, že väčšina alkoholikov vám povie, že s alkoholom sa prvýkrát stretla doma. Na návšteve často babky ponúkajú malým deťom vaječné a čokoládové likéry. Nehovorím, že už v detstve vzniká závislosť. No deti majú v budúcnosti kladný vzťah k alkoholu a nepovažujú ho za vážne nebezpečenstvo.
Mnoho ľudí v našom okolí sa pokúša žiť bez alkoholu. Myslím, že povinnosťou každého z nás je podporiť jeho snahu, zbytočne ho neponúkať a zmeniť náš celkový pohľad na alkohol. Alkoholizmus sa týka všetkých a netreba zabúdať, že alkoholikom sa môže stať každý z nás.

Stanislav Šimčík, Ovčie- študent 4. ročníka sociálnej práce

Ďakujeme vám deti za vaše listy, v ktorých ste nám napísali, kam by ste chceli vyplávať so svojou loďou. Vaše príbehy boli úsmevné, aj láskou k blížnemu naplnené. Niektoré si tu môžete prečítať.

Keby som bola ako Noe, teda keby sa schyľovalo k búrke, chcela by som preplávať každé more a oceán. Mať veľkú loď ako náš dom. Zobrala by som so sebou celú svoju rodinu. Zo zvierat by som vzala kravu na mlieko, sliepky na mäso a ovce na vlnu, aby som si spravila oblečenie. Potom by som si kúpila televízor na baterky a rozkladaciu sedačku. Sadla by som si a pila teplý čaj s medom a čakala, kým sa neskončí veľká búrka.
Katka Balogová
… vzal by som ešte záchranné vesty a vysielačku, keby sme sa náhodou stratili. Veď oceán je nekonečne veľký.
Dávid Bednárik
… keby som mala možnosť cestovať s loďou už dnes, išla by som s bratom Samkom a mamkou na lodi po Dunaji do Maďarska, kde je môj ocko už mesiac v robote. Doviezli by sme si ho domov, lebo ho veľmi ľúbime a veľmi sa nám za ním cnie.
Natália Dugasová
Koho by sme zobrali na loď? Najprv mamku a ocka. Našu sestru by sme tiež chceli zobrať, aj keď ona na nás kričí, keď máme v izbe neporiadok alebo hráme na chodbe futbal a ona sa nemôže učiť. Ale za to, že nám navarí a napečie dobroty, keď ocko s mamkou sú v robote, tak ju zoberieme … Zobrali by sme aj miništrantov a futbalistov s pánom trénerom. Zobrali by sme aj nášho duchovného otca a pána farára z Krížovan … Zobrali by sme kamarátov aj kamarátky, ale o nich písať nebudeme.
Martin a Ján Strakovci
Keby som mala ozajstnú loď, zobrala by som na ňu svoju rodinu a kamarátov. Chcela by som sa stretnúť s pirátmi a s inými ľuďmi. Chcela by som, aby sme mali chatu na strome a každý deň by sme zažívali dobrodružstvá. Objavovali by sme rôzne veci a starobylé pamiatky. Ochraňovala by som prírodu pred zlými vecami a pred nebezpečenstvom. Živili by sme sa len ovocím a rôznymi bylinami. S ľuďmi, ktorých nemám veľmi v láske, by sme sa spriatelili. Bojovala by som s pirátmi, aby som získala poklad a iné cennosti. Na ostrove by sme sa skamarátili so zvieratkami.
Dominika Kráľová
Na loď by som zobrala ľudí z Víťaza, ktorí by chceli pomôcť ľuďom v Ázii a dostatok jedla pre celú krajinu. Keby sme prišli do Ázie, chceli by sme nájsť krajinu, kde najviac potrebujú našu pomoc a dali by sme im to, čo nemajú.

bez mena

Bol 45. týždeň v roku a ten sa niesol v duchu príprav spoločnej akcie Obecného úradu a Slovenského zväzu zdravotne postihnutých (SZZP) v Ovčí.

Aj keď ju organizujeme už štvrtýkrát, predsa sme mali určité obavy. Budú mať o ňu občania záujem? Osloví ich táto akcia aj tentokrát? Dali sme hlavy dokopy aj s p. Kočíkovou, predsedníčkou SZZP a „rozpitvali“ sme situáciu dopodrobna: prehodnotili sme minulé roky, čo bolo zlé sme vylúčili, vniesli sme nový organizačný poriadok a pustili sa „plnou parou vpred“. Veď to robíme pre našich ľudí s láskou k Bohu, k ľuďom a to sa vždy oplatí.
Aj keď myšlienka pokračovať v tejto akcii bola utvrdená začiatkom septembra, plné ruky práce sme mali týždeň pred 12. novembrom – dňom, kedy sme uskutočnili už 4. ročník akcie „JESEŇ ŽIVOTA“. Počasie nám bolo priaznivo naklonené a za pomoci mnohých, aj pracovníkov na aktivačnej činnosti, sa nám podarilo k spokojnosti všetko potrebné zvládnuť.
Ten deň prišiel. Začali sme o 16:30 h. Začalo to však trochu neskôr programom, ktorý pripravili naše deti. Potom nasledoval môj krátky príhovor, v ktorom som všetkých srdečne privítala, prejavila radosť, že toľko ľudí prijalo naše pozvanie a poďakovala všetkým za toto spoločne stretnutie, ktoré je Darom, za ktorý treba vedieť aj ďakovať. Na záver som popriala všetkým vzájomnú lásku, porozumenie, nádej v dobro a dobrú náladu počas celého večera a nasledujúcich dní. Skôr ako som ukončila príhovor, privítala som vzácneho hosťa Ing. Stanislava Kahanca, poslanca NR SR a neskôr aj asistenta pre poslanca EÚ Stanislava Mathiu s manželkou – ľudí, ktorí majú v srdci vieru a lásku k Bohu.
Program pokračoval spevom detí, tancom, ktorým vnášali medzi nás prítomných uvoľnenie, pokoj a dobrú náladu. Deti ukončili svoj program piesňou Celá krásna si Mária, ktorú spievali všetci – súbor Ovčianka, deti, mladí, starší, aj tí najstarší. Potom nasledoval príhovor našej predsedníčky, ktorá opätovne privítala prítomných starostov z okolitých obcí, nášho duchovného otca a vzácnych hostí. Dobrú náladu vyvolalo aj vystúpenie nášho súboru Ovčianka, ktorý urobil bodku za naším programom. Skôr, ako bol urobený koniec oficialitám, vyzvala som pána poslanca aby sa k nám prihovoril a nášho duchovného otca, aby predniesol prípitok.
A bol tu čas na predaj tomboly. Po dobrej večeri dostala slovo hudobná skupina zo Spišskej Novej Vsi, ktorá rezkými pesničkami vyburcovala do tanca mnohých prítomných. Prestávka patrila opäť súboru Ovčianka a víťazovi súťaže Krása života v Sabinove – súboru zo Sedlíc, ktorý dokázal, že slovenský národ spievať vie. Prestávky boli vyplnené bohatým programom: vylosovanie Dedka a Babky roka, tombola, jabĺčkový tanec manželských párov, čokoládový tanec, aby boli aj naši starší občania spokojní. Po 22. hodine sa podávala kapustnica a zábava pokračovala až do skorého rána.
Vďaka Bohu za silu pre tých, ktorí to pripravovali a všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom pomáhali. Ďakujem za to, že mi Pán posiela do cesty dobrých ľudí, ktorí mi pomáhajú a vedia sa tešiť zo spoločne vydarených akcií.

starostka obce Ovčie

So začiatkom nového cirkevného roku sa blížime ku Vianociam a zároveň aj k Dobrej novine. Nielen v mnohých farnostiach na Slovensku, ale aj v našej farnosti sa deti a animátori pripravujú na nový ročník DN. Budeme koledovať už deviatykrát. Našli sme veľa otvorených dverí domov a hlavne sŕdc ľudí, ktorí chceli prijať radostnú zvesť o narodení Spasiteľa. Koledníci sa už naplno pripravujú v siedmich skupinkách pod vedením svojich animátoriek.

Toho roku je ťažiskovou krajinou južný Sudán. Prečo práve táto krajina? V Sudáne sa podpísaním mierovej dohody 9. 1. 2005 skončila jedna z najdlhších občianskych vojen na svete. Konflikt trval v podstate od získania nezávislosti od Veľkej Británie v roku 1956 s malou prestávkou v rokoch 1972 až 1983. Tieto desaťročia politickej nestability a ozbrojeného konfliktu premenili južný Sudán na ruiny a zastavili takmer akýkoľvek rozvoj.
Južný Sudán je jedným z najmenej rozvinutých regiónov na svete. V dôsledku vojny tu chýba akákoľvek infraštruktúra. Cesty sú prejazdné iba silnými terénnymi autami, aj to iba niekoľko mesiacov v roku (počas obdobia sucha), sú zničené mosty, nie je tu zásobovanie energiou (ani v hlavných centrách), nefungujú poštové a komunikačné systémy, obyvatelia mnohých oblastí nemajú pitnú vodu, lebo zásobovanie čistou vodou je limitované na niekoľko udržiavaných studní a pod. Podľa štatistík agentúr OSN, ktoré pracujú v regióne, zomiera viac ako 50 % detí krátko po pôrode a prístup ku zdravotníckej starostlivosti je veľmi limitovaný. Chudoba v južnom Sudáne je na všetkých úrovniach – chýba voda, lieky, chýbajú cesty aj potraviny.
Preto sme sa rozhodli, že budeme pri príprave 11. ročníka DN viac informovať verejnosť o tejto krajine a tiež chceme, aby podstatná časť vyzbieranej sumy išla do južného Sudánu.
Stále pre nás zostanete najdôležitejšími vy, milí koledníci. Keď som rozmýšľala ako sa vám prihovoriť veľmi sa mi zapáčili slová kardinála Jána Chryzostoma Korca, ktoré som si prečítala v Dobrých novinách DN.
„Milí šíritelia DN, úprimne vás všetkých pozdravujem a ďakujem vám za všetko dobro, ktoré ste v minulých rokoch vykonali. Želám vám mnoho elánu a nadšenia i pre tento rok Dobrej noviny. Slovensko je na vás hrdé! Zatiaľ, čo ktosi šíri nepekné veci medzi deťmi a mládežou, vy ukazujete nám všetkým, k čomu nás vedie svätá Cirkev i Pán Ježiš, čím sú pre nás Vianoce a viera. Nech vás sám Pán sprevádza a žehná. A ja sa za vás všetkých denne modlím.“
Myslím si, že moje slová by už teraz boli zbytočné.
Vás, ktorí nás sprevádzate svojimi modlitbami prosím, aby ste na nás aj naďalej v modlitbách mysleli. Prajem nám všetkým, aby sme mohli prísť k Ježiškovi ako Mudrci.

„Videli sme JEHO hviezdu na východe
a prišli sme sa MU pokloniť.“

Ježiš, náš priateľ,
za ktorým prišli dlhou cestou
mudrci z Východu,
kráčaj s nami
po našich cestách.
Priblíž sa k nám
a sprevádzaj nás.
Nedovoľ, aby sa naše cesty
vzdiaľovali od teba,
a keby si nám v živote ukázal
úplne inú cestu než tú,
ktorou sme chceli ísť,
daj nám odvahu KRÁČAŤ
po nej s takou láskou
ako svätí králi z Východu.

Eva Balogová, zodpovedná osoba

Keď v roku 1250 čerstvo korunovaný rímsky cisár na svojej ceste náhodou zavítal do starobylého mesta Kolína nad Rýnom, kde bol hosťom v dominikánskom kláštore, v ktorom bol predstaveným učenec Albert Veľký, rehoľník, biskup, učiteľ cirkvi.

Vysoká snehová perina, ale aj treskúci mráz zvierali vôkol krajinu . Tu ťažké kožušiny, ktorými bolo zahaľované telo cisára odložil. No príjemné teplo sálalo zo siene, kde okolo stien stáli kvitnúce stromy, aj záhony kvetov, ktoré vylučovali nádhernú vôňu. Na stoloch v nádobách boli kríky kvitnúcich ruží. Pozdĺž stropu sa tiahli vetvy oťažené ovocím a voňavým hroznom.
Cisár so svojou družinou bol v rozpakoch z takého podivného zjavu. „To vykúzlil veľký učenec opát Albert Veľký“. Zaznela odpoveď jedného z rehoľníkov, doprevádzajúceho cisára k jeho honosnému stolcu. Kvitnúca záhrada v ľadovej zime, to bol skutočný div na vtedajšiu dobu.
Prelom starého a nového roku má neopísateľné čaro. Gratulácie, priania, odkazy a krásne sny. Človek túži vykročiť do nového roka s nádejou v lepší život s radostným očakávaním. Vedomie, že nás vedie neviditeľná ruka Otcova, nie vždy cestou nám iba príjemnou, ale pre spásu užitočnou, nás nútia zamyslieť sa nad sebou a nad prežitým uplynulým rokom. Intrigy, nenávisť, neprajnosť, obohacovanie sa na úkor iných, chamtivosť atď. To sú hriechy, ktoré tak veľmi trápili Krista, toho, ktorý položil život preto, aby sa človek zmenil a mohol byť spasený. Tieto myšlienky majú byť vo chvíľach končiaceho sa roka v ľudskej mysli.
Z dávnej doby babylonského kráľovstva poznáme iný príklad poučného „Silvestra“ – bol to posledný deň trvania starej ríše. Kráľ Baltazár urobil tisícom svojich popredných radcov a ich dámam veľkú hostinu. Hra na harfy, roje zvodných tanečníc, omamujúca vôňa nespočítateľných kvetov a štrngot pohárov rozliehal sa sieňou. Bola takmer polnoc, keď opitý kráľ rozkázal priniesť zlaté, strieborné misy, čaše, kalichy a rôzne nádoby, ktoré jeho otec Nabuchodonozor ukoristil v jeruzalemskom chráme a odviezol do Babylonu. Kráľ a jeho hostia pili z obetných nádob a chválili „svojich bohov“.
V tej chvíli sa ukázalo predlaktie ruky človeka prstami pišúcimi na stenu. Kráľ a celá družina zbledla, veselie prestalo. Mŕtve ticho ráňalo tela podgurážených. Kráľ povolal chaldejských mudrcov, aby prečítali a vyložili, čo tajuplná ruka napísala. Lenže nikto to nevedel vysvetliť. Poradili kráľovi, aby dal zavolať proroka Daniela svojho radcu, lebo iba on jediný pozná tajné veci a vie záhadné písmo vysvetliť. „Méne, Tékel, Fares – spočítal, odvážil, rozdelil.“ Tu začal Daniel vykladať záhadný nápis:
1. Spočítal Boh dni kráľovstva tvojho a ukončil ich.
2. Odvážil ťa na váhe a bol si priľahkým.
3. Rozdelené bude tvoje kráľovstvo a bude dané Médom a Peržanom.
Ešte v tú noc vnikli nepriatelia do mesta. Zabili Baltazára a Dárius sa ujal moci. To sa odohralo okolo roku 560 pred Kristom.
A čo dnes? Boh je odvrhnutý, opľúvaný, pohŕdaný, ba aj nenávidený. Ak zvážime dnešné pomery vo svete, takmer sa nelíšia ničím od doby staršej pred 2500 rokmi. Tak, ako Bohom pohŕdal socializmus, pohŕda ním aj trhový kapitalizmus. Červeného draka vymení drak čierny. Bohatí majú svojich bohov. Veľkomestá podobajú sa vo veľkej miere Babylonu. Mnohé chrámy sú znesvätené a obetné nádoby zneuctené. Rozkošu bohatých oponuje zúfalý výkrik hladujúcich – Kristovo podobenstvo o boháčovi a Lazarovi (Lk 16,19-31).
Ešte nie je vidieť nápis na stene tajomnej ruky, aj keď hroziaci prst v podobe krvavých sĺz sochy Panny Márie je výstrahou. Predpovede prorokov sa plnia, lebo človek je asi nepolepšiteľný. Mnohé znamenia už dávajú tušiť, že kráčame v ústrety dobám nesmierne vážnym. Hrozí svetu sociálna a kultúrna katastrofa? Nad ľudstvom sa zmráka. O spravodlivej spoločnosti ľudia len snívajú, no sľuby a skutky neprichádzajú. Nad svetom sa tiahnú husté hmly. V katastrofách vidieť trest Boží, ale človek odovzdane a pohodlne čaká na „posledný“ Silvester!
Píšem ti, Vládca sveta, na prahu nového roka: Verím v Teba, Dúfam v Teba, Milujem Ťa a chcem vstúpiť do nového roku pokorne kľačiaci, so zrakom sklopeným a perami šeptajúc: Buď vôľa Tvoja, Pane!“

spracoval Ján Jenča

Keď sa pozriem na logo nášho časopisu Spektrum, je v ňom uvedené „zo života rímskokatolíckej farnosti Víťaz“.
Rozhodol som sa, ako sa hovorí, „prispieť trochou do mlyna“. Aj v ďalších príspevkoch, sa chcem zamerať na ľudí, ktorí žijú medzi nami. My starší ich veľmi dobre poznáme, ich minulosť, aj prítomnosť. Mladí ľudia ich málo nepoznajú a práve im chcem týchto ľudí priblížiť.

Ako prvého vám chcem priblížiť človeka, ktorého denne stretávam, zvlášť v kostole pri bohoslužbách – nášho kostolníka pána Františka Štofanika. Ferko, ako ho väčšina ľudí volá, pochádza z viacpočetnej rodiny. Bolo ich spolu deväť detí – sedem dievčat a dvaja chlapci. Od mladosti rástli všetci svorne. Po dovŕšení dospelosti sa začali rozchádzať – dve sestry odišli do rehole, iné si začali zakladať vlastné rodiny. Ale poďme trocha do čias, na ktoré sa Ferko už dobre pamätá. Ako dvanásťročný musel pomáhať na gazdovstve. V zimnom období pri vyvážaní maštaľného hnoja na pole našli s kamarátom neznámu výbušninu, ktoré sa vo vojne nachádzali na našich poliach; veď ako je dobre známe zvlášť starším, fronta neobišla ani našu dedinu. Pri vložení zápalky do jej útrob začala nemilosrdne pôsobiť – iba dvanásťročný prišiel o svoje prsty na ľavej ruke. Život však pokračoval ďalej, aj keď niekedy pod znakom trpkosti a myšlienok menejcennosti.
V dospelom veku si našiel dievča, ktoré mu prirástlo k srdcu, založili si spolu rodinu. Keď mu manželka priviedla na svet troch zdatných a zdravých synov, život si predstavoval krásne. Deti rástli a pomáhali, ako sa dalo. Prišla kolektivizácia dedín. Samozrejme ako mnoho ľudí zostal pracovať na družstve – práca ťažká, málo platená a veru, ako sám hovorí, bolo sa čo obracať. Po domácej porade sa rozhodol, že si musí hľadať lepšie platenú prácu, aby rodina netrpela. Našiel ju v štátnom podniku Slovinky, kde sa drvila medená ruda na ďalšie spracovanie. Práca zasa ťažká, veľmi prašná. Mikrozrnká, ktoré sa v prachu objavovali, obsahovali rádioaktivitu, aj keď to zo začiatku nebolo preukázateľné. Dostavila sa choroba, ktorá ho trápi dodnes.
Písal sa rok 1974, keď ho tunajší správca farnosti pán farár Adamčák oslovil, či by nešiel robiť kostolníka. Aj keď sa strachoval, nakoniec ponuku prijal. Myslel si, že to bude trvať krátku chvíľu – predĺžilo sa to na 31 rokov. Časom mu táto práca prirástla k srdcu. Prišla vážna situácia v jeho živote – v roku 1984 ho navždy opustila manželka. Synovia už boli dospelí a stáli na vlastných nohách. Začali si zakladať vlastné rodiny.
Ferko, ako ho voláme, vykonával službu kostolníka pri deviatich kňazoch; žiaľ, dvaja už nie sú medzi nami. Všetkých si veľmi váži a nevie, aby medzi nimi bolo nejaké nedorozumenie. Pri svojom podlomenom zdraví sa rád zapájal ako pri výstavbe kostola, tak isto aj pri výstavbe farskej budovy. Má veľmi rád ľudí a cíti sa medzi nimi veľmi dobre. Aj keď vo svojom živote toho prežil veľa, na zlé už zabudol a smelo sa pozerá do budúcna. Teší sa zo svojich vnúčat, ktoré má veľmi rád, aj keď dve vnúčence sa nachádzajú za veľkou mlákou; sú občanmi Kanady.
Čo by sme mu chceli do budúcna popriať? Nuž len to najlepšie, hlavne zdravie, ktoré tak potrebuje. O kom budete čítať na budúce, nechajte sa prekvapiť.

Imrich Jenča, Dluhé – Víťaz

Jeden muž prišiel k holičovi, aby sa dal ostrihať a oholiť ako obvykle. Začali sa zhovárať, rozprávali o mnohých rozličných veciach a témach. Zrazu sa zvrtla reč na tému BOH.
Holič vraví: „Pozrite sa, ja neverím, že Boh existuje.“
„Prečo takto hovoríte?“, pýta sa zákazník.
Holič: „Je to jednoduché, stačí vyjsť na ulicu a uvidíte, že Boh nejestvuje. Povedzte mi, keby existoval, bolo by toľko chorých ľudí? Bolo by toľko opustených detí? Ak skutočne existuje Boh, bolo by toľko trápenia a bolesti? Ako môžem milovať Boha, ktorý dopustí toto všetko …“
Zákazník sa na chvíľu zamyslel, ale neodpovedal, pretože sa nechcel začať hádať. Holič skončil svoju prácu a zákazník odišiel. Len čo vyšiel na ulicu, uvidel muža s dlhými vlasmi, s dlhou bradou, neupraveného a špinavého. Bolo to veľmi dávno, keď tento muž mal naposledy ostrihané vlasy.
Zákazník sa vrátil späť k holičovi a hovorí: „Viete čo? Holiči neexistujú!“
Holič: „Ako to môžete povedať?“, pýta sa holič prekvapene. „Ja som holič a som tu. Práve teraz som vás dostrihal a oholil.“
„Nie!“ vyhlásil zákazník. „Holiči neexistujú, pretože keby boli, nebolo by toľko neupravených ľudí s dlhými vlasmi a dlhou bradou ako tento muž vonku!“
Holič: „Jáj, holiči existujú, to len ľudia ich nevyhľadávajú.“
Zákazník: „Presne, je to tak. Boh jestvuje. Čo sa stalo je iba to, že ľudia ho nenasledujú, ani ho nehľadajú. Preto je toľko bolesti a trápenia na svete.“

preposlala M. Bačová

Advent znamená pre kresťana očakávanie narodenia Božieho syna, našu spásu. Zamyslime sa, v akej chudobe prišiel na tento svet – nebolo pre neho miesta v dome, kde ľudia žijú, iba maštaľ, jasle, zvieratá.

Aj napriek chudobe a poníženosti mu bola daná úcta ako Kráľovi. Navštívili ho traja mudrci od východu, poklonili sa mu, dali zlato, kadidlo a myrhu. Pastieri sa mu klaňali s radosťou. Panna Mária to s pokorou prijala, lebo sa stala Matkou Syna, Nevestou Ducha svätého. So sv. Jozefom sa veľmi tešili Božiemu dieťatku, stal sa veľký zázrak: prišiel Všemohúci, druhá božská osoba v nevinnom bezbrannom dieťati medzi nás.
Čo my pociťujeme? Milosrdenstvo Božej lásky, aby sa to dieťatko narodilo v každom z nás. Vianočné sviatky sú najradostnejšie, najmilšie, plné pokoja a lásky. Aj tí, čo neveria, tešia sa a čakajú, lebo Ježiško klope na ich srdcia, aby ho spoznali. My ich máme povzbudiť, aby ho spoznali; Nebeský otec to od nás očakáva. On sa o nás stará, aby sme mali každý deň na stole chlieb, zdravie, požehnanie v našich rodinách, chráni nás od nebezpečenstiev. Máme chodievať do kostola na prístrešie, na sv. ruženec, na sv. omšu. V Eucharistii ho máme očakávať s úprimným srdcom, prijímať a povedať mu, čo nás trápi.
Prezradím vám, ako Pán Boh splnil naše prosby. Môj brat Peter robil v Dukle v Prešove a bol vyslaný do Japonska na svetovú výstavu ako kuchár variť na jeden rok. Pozvali sme nebohého duchovného otca Petra Adamčáka (nech odpočívajú vo svätom pokoji), aby ho vyprevadili a dali požehnanie, aby sa mu darilo a šťastlivo sa vrátil domov. V reči sa nás pýtali, prečo sa nestaráme, aby mal syn Jožko, súrodenca. Mal 6 rokov. Hovorila som, že mám problém, potrebujem operáciu, bojím sa. Oni hovorili, že keď pôsobili vo farnosti Slavkov, poznali manželov, ktorí mali 12-ročného syna. Kúpili ornát do kostola a narodili sa im dvaja synovia; tak sme aj my kúpili mariánske plachty na oltár do kostola. Prisľúbili sme. Vyšívali ich mníšky v Bratislave; prosba bola, aby sme mali dve dievčatá. Duchovný otec sa kázali modliť k Panne Márii, že sme mladí, ona vyprosí milosti. V októbri roku 1973 sme zaplatili plachty. 13. augusta 1974 sa narodil Peťo. To bolo radosti. Duchovný otec hovorili, že sľub bol urobený pred Pánom Bohom, operácia nebola. Vďačíme Ti, Bože!
Veľmi ma prekvapilo, keď duchovný otec mu povedal, že chce, aby bol mimoriadnym rozdávateľom sv. prijímania. Prisľúbil im. V decembri bude tomu rok; prvýkrát rozdával sv. prijímanie na 3. výročie úmrtia svojho otca – nech odpočíva vo svätom pokoji. Aké sú Božie cesty nevyspytateľné pre požehnanie …
Bože náš, veľmi Ťa milujeme a chceme robiť len dobro po celý náš život.

Mária Tobiášová, Ovčie

Radi by sme sa s vami, milí čitatelia Spektra, podelili o niekoľko zážitkov z našich potuliek po Slovensku, ktoré určite „zohrejú“ aj vaše srdcia.

V jeden pekný októbrový týždeň sme sa vybrali do Liptovského Jána; ubytovali sme sa v hoteli Máj. Je to veľmi pekný hotel, interierovo moderne vybavený, s chutnou stravou a veľmi dobrou obsluhou. Hotel má veľký krytý bazén s termálnou vodou liečiacou pohybové ústrojenstvo, reumu, ale aj dýchacie cesty. Krásnu jeseň so zasneženými vrcholmi Vysokých Tatier dotvárali nádherné pohľady na Božiu prírodu.
Pri návšteve Liptovského Mikuláša sme rovno na námestí stretli radovú sestru Školských Sestier Ruth Michalčekovú, ktorá študovala angličtinu v Bethleheme v Pensylvánii. Jej túžbou bola misia v Afrike – pomáhať tým najúbohejším deťom postihnutým na AIDS. Sen sa jej splnil, v súčasnosti už je v južnej Afrike. Prosila o modlitby. Želáme jej, aby Boh sprevádzal jej kroky a aby sa jej túžby naplnili.
Účelovo sme navštívili aj Kežmarok; v krásnom novopostavenom kláštore pôsobia a žijú sestry redemptoristky. Kláštor je vybudovaný prevažne z finančných prostriedkov írskych redemptoristiek, ktoré predali veľký kláštor v Írsku, pretože nemajú dorast mladých sestier. Slovenské sestry mohli byť dovtedy len v Poľsku. A tak je to radosť, že už aj na Slovensku máme kláštor redemptoristiek dúfajúc, že Pán rozšíri rady tohto rádu.
Môžeme sa pochváliť, že aj radové sestry Tešiteľky Božského Srdca Ježišovho si našli miesto v Kežmarku. Bolo radosť pobudnúť v ich spoločnosti. Zatiaľ je tam malá komunita veriac v Pána, že sa tiež rozšíria rady mladých noviciek. Slovensko ich potrebuje.
V Kežmarku vyrástol veľmi zaujímavý projekt. Je to hospic pre pacientov, ktorí sú pred odchodom do večnej blaženosti. Stavba sa svojou zaujímavou architektúrou stala stavbou roku 2005. Nie je ešte úplne vybavená. Chýbajú finančné prostriedky, ale už majú prvých pacientov, väčšinou po onkologických operáciách. Sestra Laura Lišková z Kongregácie sestier Tešiteliek Božského Srdca Ježišovho, ktorá má na starosti hospic, má plné ruky práce; „nevie, kde jej hlava stojí“. Ale je vidieť, ako miluje a zanietene hovorí o svojej práci; radosť na ňu pozrieť.
Hospic je vybavený aj veľmi peknou presklenou kaplnkou s pohľadom na Vysoké Tatry. Vysoký kríž pred budovou opticky delí Vysoké Tatry od Belianskych Tatier. Vytvára nádherný pohľad, akoby cez kríž viedol pacientov rovno do nebies. Takmer 22-tonový kameň v jazere, ktorý je vedľa kríža znázorňuje, aká je ťarcha bolesti, kým nespočinie človek v Božom náručí. Máme radosť, že po niekoľkoročnom totalitnom komunistickom režime sa vytvárajú podmienky aj pre dôstojný odchod z tohto života, tentoraz vďaka Spišskej diecéze.
Na ceste do Bratislavy sme sa zastavili aj v kláštore Školských Sestier Radu Františkánov v Ľubochni pri Ružomberku. Navštívili sme tam sestru Bonavitu, ktorá je už na zaslúženom odpočinku. Jej život nebol ľahký, podobne ako životy všetkých sestier, ktoré boli v päťdesiatich rokoch komunistami vyhnané z kláštorov do Čiech na ťažké práce.
Úsmevy všetkých sestier, ktoré sme boli navštíviť, dávajú však nádej, že raz a navždy skončil jeden režim, ktorý sa snažil vytrieť z mozgov národa vieru v Boha. Bol to otvorený nepriateľ Boha oproti súčasnému nepriateľovi – liberalizmu, ktorému musí čeliť celý kresťanský svet.
Preto buďme obozretní a jednotní. Spojme naše modlitby za jednotu kresťanov, tak prepotrebnú v dobe, v ktorej žijeme.

Anna a Jozef Biroš

minulom čísle sme vám predstavili sr. Filipu z misijnej rehole Služobníc Ducha Svätého, ktorých zakladateľom je sv. Arnold Janssen. Ich poslanie vyjadril slovami: „NECH ŽIJE SVÄTÝ TROJJEDINÝ BOH V NAŠICH SRDCIACH A V SRDCIACH VŠETKÝCH ĽUDÍ.“ Teraz vám predstavujeme sr. Pavlu.

1. Aké je vaše poslanie v tejto reholi?
Mojou úlohou je starať sa o duchovný rozvoj členov Misijného združenia Ducha Svätého. Toto združenie je laická vrstva, resp. laická časť. Mnohí ľudia nám pomáhajú svojimi modlitbami a obetami, aby naši misionári a sestričky, ktorí sú v misiách, našli cestu k tým ľuďom a pomohli im poznať Boha a otvoriť sa Bohu. Nie je dôležitý len človek, ktorý ide do misií, ale tiež aj pôsobenie Ducha Svätého a podpora modlitieb, aby ľudia dokázali byť otvorení na to, čo ten misionár a misijná sestra tam chce priniesť. Preto chodievam po celom Slovensku a snažím sa trošku animovať spoločenstvá a rozprávať o misiách, o našich sestrách, o pôsobení našich sestier v misiách a prosiť znovu o modlitby aj o finančnú pomoc, keď je možná, pre všetky sestry, ktoré pracujú v misiách.
Na celom Slovensku je v spoločenstve Misijného združenia Ducha Svätého okolo 4 500 ľudí skoro v 400 farnostiach, takže sa snažím stretnúť sa s vedúcimi týchto spoločenstiev a vytvoriť tak väčšiu spoluprácu. Je to dosť náročné; veľa sa cestuje, ale na druhej strane je to úžasne obohacujúce, lebo nadviažem kontakt s farnosťami, s duchovnými správcami. Snažím sa ľudí aj povzbudiť, aby spolupracovali vo farnosti, pomáhali kňazom a aby aj oni tak duchovne pomáhali pri vzraste farnosti. Toto je moja úloha.
2. Zdá sa vám táto spolupráca s farnosťami dostatočná alebo je potrebné niečo vylepšovať?
Je to niekedy také, že ľudia sa troška viacej uzatvárajú alebo spoločenstvo nie je otvorené vo farnosti. Myslia si, že stačí modlitba, keď sa stretnú tretí pondelok pri modlitbe, že je to dostačujúce. Snažím sa a myslím si, že mnohí prichádzajú na to, že aktivizácia vo farnosti je oveľa dôležitejšia. Na druhej strane veľmi veľa záleží aj od môjho postoja ako koordinátorky, ale tiež aj od kňazov a od takej spolupráce, aby aj kňazi vedeli, že to spoločenstvo vo farnosti je a že môžu tie členky poprosiť o nejakú spoluprácu. Ja sa snažím informovať kňazov o tom, že majú takéto spoločenstvo vo farnosti a že môžu sa na nich obrátiť.
3. Takže taká farnosť by mala byť spoločenstvom spoločenstiev.
Áno, lebo ako je rôznosť krásna v prírode, tak je rôznosť takým obohatením vo farnosti . Nie každý má na všetko, myslím si, že je potrebné nájsť charizmu každého človeka a nechať otvoriť sa v tej farnosti. Vtedy môže byť farnosť živá a otvorená. Sú rôzne druhy aktivít, ktoré majú spoločenstvá, napr. niekde sa viacej venujú modlitbe, niekde viacej chodia medzi chorých ľudí, niekde sa stretávajú ako spoločenstvá a pomáhajú si navzájom. Čiže sú rôzne možnosti, ako funguje Misijné združenie Ducha Svätého.
4. Zaoberáte sa aj mládežou?
Teraz chodievame po farnostiach ako spoločenstvo sestier a snažíme sa podchytiť aj mládež, oduševniť ich pre misijnú myšlienku, tiež, aby prišli do spoločenstva Misijného združenia Ducha Svätého. Snažíme sa nájsť taký spôsob, aby aj mladí ľudia boli oslovení v tomto smere. Myslím si, že sa to celkom darí, lebo prezentácie alebo obrazy, ktoré máme z misií, sú také oslovujúce. Prešli sme teraz Kysuce, Oravu, boli sme aj v cirkevných a v základných školách. Dôležité je pomôcť ľuďom nájsť to, čo pre nich Boh pripravil. Myslím si, že doba nie je taká, že máme čakať na to, kedy za nami niekto príde, ale je treba vychádzať k ľuďom. To je vlastne tá naša misia.
5. Mohli by ste nám na záver povedať nejakú príhodu alebo príbeh?
Prichádza mi na um jeden taký vážnejší príbeh. Boli sme teraz na Kysuciach a keď sme skončili spoločenstvo a stretnutia, tak nás vedúca tohto spoločenstva požiadala, aby sme išli za jednou ich členkou, ktorá je vážne chorá. Tam sme mohli vidieť svedectvo evanjelia v živote. Tá pani, ktorá je vážne chorá a veľmi trpí, ležala na posteli a úžasne sa tešila z toho, že spoločenstvo za ňou prišlo, že si na ňu pamätalo, že sa za ňu aj modlilo. Ženy z toho spoločenstva sa nenechávali zmiasť veľkou bolesťou, ktorú tá pani mala. Vedeli, že jej spôsobuje bolesť, napr. ak sa jej dotknú. Kričala, bránila sa proti tej bolesti, ale bol to jediný spôsob, ako jej pomôcť. Oni vycítili, ako jej môžu pomôcť a ona cítila, že ju majú radi. Bolo to živé svedectvo evanjelia živého spoločenstva. Bolo to úžasne oslovujúce. Nie je to veselá príhoda, ale je to z reality života. Aj pre nás osobne to bol po celodennom stretnutí a zážitkoch najkrajší zážitok dňa.

rozhovor pripravil MM