Autor Spektrum

K živej Eucharistickej slávnosti patrí nielen spev a modlitby, ale v prvom rade účasť na prijímaní. Byť na sv. omši a neísť na prijímanie, to je neúplné. Sv. omša vyzýva k najhlbšej účasti: „Vezmite a jedzte!“ Sv. omša má privádzať k Ježišovi – lepšie ho poznať, lepšie ho chápať, byť mu oddanejší, žiť z neho.

Túžime po sv. omši a po sv. prijímaní? Ak by sme necítili duchovný hlad a smäd, nebol by to dobrý znak. Keď niekto necíti smäd, vystavuje sa akútnemu nebezpečenstvu dehydratácie a ohrozeniu životných postojov. Necítiť potrebu Eucharistie je znamením poruchy duchovného života.
Sv. prijímanie nie je v živote veriaceho človeka nijakým luxusom. Patrí k normálnemu kresťanskému životu. Už ľudský pokrm je charakterizovaný tým, že ho prijímame pravidelne, ba denne, aby sme obnovovali svoje sily a udržiavali svoj fyzický život. Eucharistia má byť pravidelným duchovným pokrmom, aby sme si udržiavali duchovné sily a duchovný život.
Kto z nás by necítil potrebu duchovnej sily a pomoci? Sme mnohokrát unavení a chorí aj duchovne. Často máme unavené srdce. Kristus nám ponúka v Eucharistii svoje srdce, svoj život, svoju krv, svoju silu, svoju lásku. Z tej sa dá žiť naozaj mocne – žiť ako Kristus. „Kto je moje telo a pije moju krv, má v sebe večný život“, zaznieva nám z evanjelia sv. Jána. Kristus nám ponúka v Eucharistii život večnosti. Ponúka nám svoju krv, ktorá nás duchovne oživí oveľa viac, než oživuje akákoľvek transfúzia krvi chorého a slabého človeka. Ježišova krv je zachraňujúca a oživujúca sila teraz i naveky. Kristus nám ponúka obnovu života tým, že sa nám osobne daruje, že sa nám dáva ako vzkriesený Pán.
Cítite sa nehodní takého daru? Cítite sa nehodní sv. prijímania? Na vaše potešenie a pokoj: Eucharistia je možná medzi bratmi a sestrami, ktorí uznávajú, že sú hriešni. Ježiš povedal: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“ Ale pozor! Na sv. prijímanie nemožno ísť s pýchou alebo nenávisťou, ani s ľahostajnosťou v srdci. Treba sa pripraviť. Ak je potrebné, ak je situácia svedomia vážna, ideme najprv na sv. spoveď. Je potrebné zriekať sa svojich antipatií a egoizmov. Boh chce mať z nás bratov a sestry, ktorí sa majú radi.
My sami najlepšie vieme, aký je náš vzťah k Eucharistii. Najlepšie poznáme svoje nedostatky. Aké úbohé sú niekedy naše sv. prijímania. Prijímame Pána, akoby sa takmer nič nedialo. Unavené a ťažkopádne si potom azda odnášame svoje staré srdce z chrámu do svojho domova, do svojho bytu, na svoje pracovisko, takmer nezmenení a nedotknutí. Aká škoda, ak nás sv. prijímanie nepovznieslo, ak sme rovnako ako predtým, neradostní a obťažení.
Ježiš v Eucharistii by mal byť pre nás srdcom nášho života. Mal by byť pre nás všetkým. Francúzsky spisovateľ F. Mauriac v knihe „V čo verím“ napísal: „Dnes ráno bol na veľkonočnej omši nespočetný zástup veriacich. Keď sme sa so sklopenými očami a so zloženými rukami vracali na svoje miesta v chráme, každý z nás si odnášal Boha. V tej chvíli bol Boh pre každého z nás osobitne všetkým. To sa opakovalo po celom svete.“ Sv. prijímanie nám dáva to, čo nám nedal ešte v plnej miere krst – dáva nám osobne Ježiša Krista v jeho osobnej, telesnej, oslávenej prítomnosti. Po sv. prijímaní zostávame s ním. Toto stretnutie je presvätou chvíľou nášho dňa. A Pánova rozmnožená milosť, jeho láska a sila, zostávajú s nami. Vieme, že nie sme sami. Žijeme v dvojici – vzkriesený Pán je s nami a sprevádza nás životom.
Ježiš sa nám dáva ako nezaslúžený dar. On v nás prebúdza vedomie jednoty, zjednocuje nás v sebe. Nič nás aj ľudsky tak nezjednocuje ako skutočnosť, ktorú prežívame pri sv. omši a pri prijímaní Eucharistie – profesor vedľa starenky, robotník, mladé dievča, študent, lekár a deti – všetci sme jedno v Kristovi. „Kto chodí dlhé roky do toho istého kostola, na tú istú omšu, má premnohých priateľov, o ktorých ináč nič nevie … Obľúbi si dieťa, ktoré chodí na prijímanie s anjelskou zbožnosťou. Vidí ho rásť, vidí ho dospievať … A potom zrazu zmizne z jeho života, kde vystupovalo ako anjel, ktorý kľačal pri ňom raz zľava, raz sprava, keď sa podávalo sv. prijímanie … Nikdy sa nerozprávali … Ale som si ho obľúbil a modlil som sa zaň …“, napísal F. Mauriac v hore spomínanej knihe.
Sv. prijímanie je pre nás východiskom a prameňom lásky k Bohu i k ľuďom a otvára nás sociálnemu životu.

spracoval duchovný otec

Dnešná doba sa vyznačuje akousi vedecko-technicko-mediálnou explóziou, na druhej strane akousi stagnáciou viery. Zdá sa, že čím sme modernejší a inteligentnejší, čím viac hmotného máme, tým chudobnejší duchom a vierou, osamelejší a dezorientovaní vo víre udalostí dnešných dní sa každý z nás cítime. Prečo to tak je? Odpoveď si môže dať každý zvlášť, no jedno máme všetci spoločné – čoraz menšiu dôveru v Božiu prítomnosť a lásku, čoraz sebeckejší a preceňujúci pohľad na ľudské ego a osobné schopnosti bez štipky pokory a priznania si vlastnej obmedzenosti a sebakritiky. A kde je Boh? Ten príde na rad často až vtedy, keď sme na dne so silami a vynaliezavosťou, keď je utrpenie väčšie ako naša pýcha.

Medicína, elektronická komunikácia, lety do vesmíru, genetické inžinierstvo … To sú zázraky, o ktorých dnes rozprávame našim deťom. Zázraky boli kedysi dielom Božím, no dnes ich pripisujeme vede a technike. Biblia sa pomaly stáva zbierkou príbehov o horiacom kre, rozostúpenom mori či nepoškvrnenom počatí. Boh je v predstavách mnohých už veľmi starý a na dnešnú dobu aj zastaralý a pomalý; na jeho miesto si ľudia dávajú modly v podobe vedy, techniky, médií. Veda síce dokáže zmierniť utrpenie, uľahčiť prácu a priam nás zasypáva vynálezmi pre naše potešenie, ale kvôli nej už nemáme na tomto svete nad čím žasnúť. Západ slnka a vesmír sa scvrkli na vlnové dĺžky, frekvencie a matematické vzorce a pomaly strácame aj vlastnú hodnotu ako ľudské bytosti. Rozdeľuje nás aj technika, ktorá sľubovala, že nás spojí – stačí internet či mobil a predsa sa cítime osamelí a deprimovaní vďaka dennodennému bombardovaniu médiami o všetkých možných katastrofách, násilí, terorizme a roztrieštenosti spoločnosti. Skepticizmus a cynizmus sú prostriedkami na dosahovanie hmatateľných dôkazov, čo sa pokladá za prejav osvieteného ducha; ľudia sú stále viac deprimovanejší a sklamanejší. Je vede vôbec niečo sväté, keď hľadá odpovede v experimentoch s našimi nenarodenými deťmi, v klonovaní alebo v manipulácii s ľudskou DNA? Rozbíja svet na čoraz menšie kúsky v snahe nájsť jeho podstatu, no stále nachádza iba nové otázky. Takto človek svojou vedou nezvíťazí, ale preorientuje spoločnosť natoľko, že pravdy, ktoré pre nás boli kedysi majákmi, sa stanú nepoužiteľnými.
Priepasť medzi nami je čoraz hlbšia – náboženstvo a jeho pravdy sú posvätné, ale pre dnešný svet zastaralé – ľudstvo sa ocitá v duchovnej prázdnote. Preto spoločnosť hľadá v špiritizme, v scifi – UFO, skúma mozog – všetko toto sa tvári vedecky, ale v podstate sú až nehanebne iracionálne. Sú zúfalým výkrikom duše moderného človeka, osamelého a zmučeného vlastnou vzdelanosťou a pýchou neschopnou vidieť zmysel aj v niečom inom než v technike. Veda nás svojou trúfalosťou nezachráni, ale zahubí, mnohé z toho, čo vynašla, bolo neefektívne a nebezpečné. Dáva ľuďom moc, ale nijakú morálku, pomocou ktorej by ju využívali, dá do rúk dieťaťa oheň, no neupozorní ho na hroziace nebezpečenstvo. Vedecké učebnice opisujú ako vytvoriť jadrovú reakciu, no ani slovo o tom, či je to dobrá alebo zlá myšlienka. Veda šíri zbrane hromadného ničenia – pápež cestuje po svete a prosí politikov, aby ich nepoužívali – veda klonuje živé tvory. Cirkev nám pripomína, aby sme sa zamysleli nad mravnými a etickými dôsledkami našich činov. Vynašli sme internet a mobilný telefón, ale cirkev otvára svoje dvere a pripomína nám, aby sme sa rozprávali tvárou v tvár – uvažovať takýmto vedecko-arogantným spôsobom je scestné. Medzitým sa cirkev považuje za nevedomú, ale kto je nevedomejší? Ten, čo nevie definovať blesk alebo ten, čo necíti bázeň pred jeho ohromnou silou?
Cirkev každému podáva ruku, no čím viac sa usiluje, tým viac vravíme: „Dokážte, že Boh existuje“. No pritom stačí pozrieť na nebo a pochopíme, akoby bolo možné, aby Boh neexistoval! Veda sa pýta ako Boh vyzerá, no to len preto, že nechápe, že Boh je aj v samotnej vede; ako ho potom môžeme nevidieť? Je svet až natoľko duchovne skazený, že verí skôr v to, čo je matematicky nemožné, ako v nejakú moc, ktorá je väčšia než my? Pravdou je, že ak sa zriekneme viery vo vyššiu moc, zriekneme sa aj zodpovednosti. Viera je pripomienkou, že existuje niečo, čo nemôžeme pochopiť, niečo, voči čomu cítime bázeň a zodpovednosť za seba a ostatných a za vyššiu pravdu. Keby vonkajší svet nevnímal cirkev ako obrady a rituály, videl by moderný zázrak – bratstvo nedokonalých prostých duší prihovárajúcich sa svetu, ktorý stráca nad sebou kontrolu hlasom nádeje a súcitu. Svet predsa potrebuje tých, ktorí sa zastanú nenarodených a opustených či hladujúcich detí, kto by sa zastal chudobných a utláčaných.
Potrebujeme takých ľudí, ktorí, aj keď sú nedokonalí, celý život nás nabádajú, aby sme sa pridržali morálky a nezišli z cesty. Nikto z nás nemôže byť ľahostajný voči zlu, nemorálnosti či korupcii. Zlo je stále silnejšie a my ho nesmieme ignorovať, lebo napriek jeho sile nie je nepremožiteľné. Dobro môže zvíťaziť v každom z nás a teda aj na celom svete, ak budeme načúvať vlastnému srdcu, svedomiu a Bohu. Spoločne sa môžeme vyhnúť pádu do priepasti.

spracovala Lucia Galdunová

Za sebou máme „čas dušičkový“, celý november, ktorý nás vo svetle sviec a v tichu „mŕtveho mesta“ cintorína naladil na myšlienky konca sveta, konca nášho života. Rozmýšľame, aký zmysel má všetko, čo prežívame, celý náš život. K zamysleniu nám pomáha aj tma, ktorá skoro sadá nad naše príbytky a taktiež aj mráz a zima, ktoré nás prenášajú do detských čias, kedy sme boli bezstarostní a na všetko sa pozerali krásnymi a nevinnými očami.
Adventný čas, ktorý je tu zas, je pokračovaním novembrových myšlienok. Tak ako končí jeden rok a opäť začne druhý, tak aj po smrti začína niečo nové. Spojovacím článkom je Kristus Kráľ. On je medzníkom medzi končiacim starým a no-vým liturgickým rokom. On je novým Adamom. „Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi“ (porov. 1Kor 15,22). Keď teda čakáme koniec svojho života, očakávajme aj príchod nového, blaženejšieho života.
Na začiatku adventu pozývam celú farnosť, všetkých, každého jednotlivca k stíšeniu sa pri svetle niekoľko wattovej žiarovke, kde si budeme čítať Božie slovo. Božie slovo nás učí byť ostražití, pripravení na všetko, čo má prísť. Dáva veriacemu človekovi istotu, že Boh je s ním, že mu pomáha, že nikdy nie je sám. Živí sa miazgou viery, ktorá je obsiahnutá v Slove, ktoré sa stalo Telom. Každý z nás kráča dejinami spásy tak ako veľakrát čítame o postavách v Starom alebo v Novom zákone.
Objavme radosť z čítania aj napriek rôznym ponukám v televízii a bulváru. Zoberme do rúk knihu, otvorme ju, nechajme sa ňou pozvať do vnútra deja, vlastnej predstavivosti, vnútornej hĺbky a stotožnenia sa s postavami a osudmi jednotlivých ľudí v dejinách sveta a spásy. Zamyslime sa: Koľkokrát zoberieme diaľkový ovládač televízora a koľkokrát otvárame knihu? V mnohých rodinách uprostred obývačky vládne televízor a o knihách niet ani chýru. Je to správne? Čím kŕmim svoju dušu? Aké myšlienky si osvojujem? Verím ešte Božiemu slovu a nechávam ho v sebe pôsobiť? Kedy naposledy som čítal svojim deťom?
Tento adventný čas môžeme opäť využiť na objavenie dobrodružstva z čítania kníh a nájdenia pravdy o živote z knihy kníh – biblie.
Skúste. Užitočné a zmysluplné čítanie prajem.

duchovný otec

– v sobotu (15. 10.) skupina 30-tich členov Ružencového bratstva z Víťaza mala menšiu duchovnú obnovu v Košiciach. Začali sme ju na cintoríne Rozália, kde sme zapálili sviece a pomodlili sa za dona Jozefa Kočíka, ktorého piate výročie tragickej smrti sme si pripomenuli. V dominikánskom kostole sme sa zúčastnili na sv. omši, po ktorej boli vešpery a následne modlitba posvätného ruženca v éteri rádia Lumen. Ďakujeme Ružencovej Panne Márii za orodovanie a za silu, ktorá pramení pri modlení sa jednoduchej modlitby Zdravas.
– 21.- 22. 10. traja birmovanci sa odvážili vstúpiť na územie Anky Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom. Konala sa tam už XXVII. Púť mladých s mottom: Čistota ako požehnanie. Prežili sme tam pár pokojných hodín s 500 mladými, ktorí cítia radosť z viery a svojej čistoty.
– 29. 10. nás navštívili rehoľné sestry z Misijnej kongregácie služobnice Ducha Svätého Pavla a Filipa. Sestra Filipa nás oboznámila so svojou misijnou činnosťou v ďalekej Južnej Kórei.

Čo musia mať manželia?
– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,
– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,
– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,
– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,
– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.
Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.
Prečo si tak ideme na nervy?
„Pokoj vám!“, to sú prvé slová zmŕtvychvstalého Pána Ježiša jeho priateľom. A kde inde by mal byť Kristov pokoj doma viac než v našich kresťanských rodinách, u nás doma. Ale je to skutočne tak? Keby som vás teraz vyzval, aby zdvihol ruku ten, komu nikto nejde na nervy, som si istý, že by sa asi nikto neprihlásil. Ideme si na nervy skoro všetci – jeden druhému – a niekedy úplne príšerne. Všade sa nájdu ľudia, ktorí sú nám nielen tŕňom v oku, ale priamo tŕňom v našom živote.
Kde sa to všetko vzalo, keď to bolo na začiatku manželstva také krásne? Už na prvých stranách Starého zákona sa o tom hovorí. Obrazne, samozrejme, ako ináč. Hovorí sa tam, že Boh stvoril svet dobrý a plný harmónie. Prvý Adam nešiel na nervy svojej milovanej Eve, ani Boh obom nešiel na nervy. Ale potom sa stalo niečo hrozné. Katastrofa. Človek si začal voliť zlo, vzoprel sa Božím prikázaniam. Od tej doby svet už nie je rajom. Odvtedy ide človeku na nervy človek vedľa neho. Odvtedy ide človeku na nervy aj sám Boh Stvoriteľ: Prečo to a tamto tak zle stvoril? Prečo to a tamto dovolí a ono nezakáže? Prečo sa človeku nepredstaví osobne? A ktovie, či vôbec existuje?“ Ľudia nám idú na nervy, ale my s nimi musíme žiť aj napriek tomu. Boh nám ide na nervy, ale my iného Boha nemáme. Toto je náš svet, toto je naše manželstvo, v ktorom musíme spoločne žiť.
Pomôže tu dohováranie, aby ľudia boli k sebe lepší? Nepomôže. Ani napomínanie. Od onoho temného pádu ľudstva – od „prvotného hriechu“ – je priepasť medzi človekom a Bohom, medzi človekom a jeho blížnym. Koľko je tu múdrych rád v kázňach, koľko hesiel na všelijakých plagátoch, ale všetky tie výzvy ľudskú náturu v jadre nezmenia a ani nemenia.
Študent – bohoslovec prišiel na prázdniny po prvom ročníku. A čo počuje?! Celá jeho rodina je rozhádaná. Celé príbuzenstvo sa na seba hnevá. „Takto to teda nemôžeme nechať“, hovorí si a pozve všetkých príbuzných, aby sa zmierili. Tri hodiny ich srdcervúco presviedča – podarí sa mu dosiahnuť, že keď sa rozchádzajú, všetci si podávajú ruky. A študent si líha šťastný: „Budem asi dobrým kňazom, keď sa mi to tak hneď na prvýkrát podarilo.“ A na druhý deň pribehne sesternica: „Vieš, čo sa stalo? Keď sme sa včera rozchádzali, pohádali sa všetci znova a oveľa horšie ako predtým!“
Príde kňaz na návštevu do rodiny. Otec je vážený muž. Pribehne syn v džínsach s umelo natrhnutými dierami, zarastený ako divoch. „Pán farár, ako mi tento náš chlapec lezie na nervy!“ „Podobne, otec!“, zaškerí sa syn. A mamička sa pridáva: „Ja už mám toho ich večného hádania akurát dosť. Idú mi obidvaja na nervy, trebárs aj tým, ako sŕkajú polievku!“ Takto to medzi ľuďmi veľmi často dopadne. A to je zlé. Keď ti spadne žehlička na nohu, chvíľu to bolí, ale prestane. Ale keď ti ide niekto domáci na nervy, ono ťa to znervózňuje stále a nemožno sa toho zbaviť, len skúsiť s tým žiť.
Čo si s tým počať?
Akú-takú odpoveď vám môžem dať. A tá znie, že Boh sa na túto biedu, ktorú si ľudia robia, už nemohol pozerať. On sa snažil a snaží sa človeku pomôcť. Poslal svojho Syna a v ňom dal účinný návod a ukázal cestu, ako z tejto rozvrátenosti vyviaznuť. Kam vstúpi Ježiš, kde je prijaté jeho Evanjelium, tam sa dávna katastrofa dávneho ľudstva napráva a lieči.
Áno, Ježiš je ústrednou postavou tejto záchrany človeka, jeho vykúpením. Niekedy aj kňaz počuje: „Ježiš, čo ten môže pre mňa urobiť? Veď je to človek ako ja!“ Kňaz na to odpovedá: „Tak to teda hovoríte o inom Ježišovi, ako hovorím ja. Ja hovorím o Ježišovi Kristovi, Synovi živého Boha. Skrze neho vstúpil Boh do nášho rozhádaného a znepriateleného života a sveta. Ja hovorím o Ježišovi Kristovi, ktorému nejde na nervy Boh Otec, ktorému nejde na nervy žiadny človek, ktorému nešiel na nervy žiadny človek, ktorému nešiel na nervy ani jeho zradca Judáš. Ježiš Kristus je ten, ktorému nejde na nervy nikto.“ Ježiš je ten, kto ťa zmieri s Bohom, keď položíš pod Jeho kríž svoje pochybnosti a svoju biedu. Ježiš ťa uzdraví a uzmieri s ľuďmi, keď sa úprimne rozhodneš žiť v duchu Jeho Evanjelia. Hovoríme si, že sme kresťania, ale v Božom pokoji nežijeme. Ani v pokoji s Bohom, ani v pokoji s ľuďmi, pretože svoje kresťanstvo neberieme vážne a zodpovedne. Kadejakého politického „táraja“ vážne počúvame, ale načúvať vážne Ježiša Krista, to sa nám nechce. Ježiša do svojho života pozvať odmietame, a to práve toho, ktorého nám poslal Otec, aby nás On naučil v pokoji a v láske žiť.
To je odpoveď na našu otázku, čo s tým, že si ideme navzájom na nervy: je potrebné prijať do svojho života Ježiša Krista ako priateľa a Pána. Čo vy na to? Pôjdeme si v rodinách navzájom na nervy alebo sa v našich rodinách začne skutočne učiť žiť podľa zásad Ježišovho evanjelia? Uvedom si, brat, sestra, že Ježiš ťa má rád a to už hneď teraz. On už predsa za teba položil svoj život. A čo urobíš ty???

MUDr. Blažej Vaščák

Anna sa narodila 14. júla 1928 vo Vysokej nad Uhom. Rodičia – Ján Kolesár, prezývaný Hruška, a Anna, rodená Kušnírová – ju hneď na druhý deň dali pokrstiť.

Jej otec bol prísny, ale spravodlivý. Keď v desiatich rokoch stratila mamu, musela prevziať starostlivosť o domácnosť a nahradiť matku aj svojmu staršiemu bratovi Michalovi. Kvôli povinnostiam nemala čas navštevovať svoje kamarátky, preto ony sa schádzali u nej a potom spolu šli na svätú omšu či litánie.
Anka žila veľmi jednoducho. Bolo to dievča, ktoré dbalo o svoju povesť a čistotu. Pravidelne chodila do kostola a na pobožnosti, pristupovala k sviatostiam.
Koncom druhej svetovej vojny sa ľudia vo Vysokej nad Uhom počas prechodu frontu skrývali v pivniciach. Dňa 22. novembra 1944 bol Ján Kolesár s rodinou a susedmi v pivnici pod kuchyňou. Pri prehliadke domu jeden opitý ruský vojak nazrel dnu. „Haňka, daj mu niečo zajesť, iste je hladný,“ obrátil sa otec k svojej šestnásťročnej dcére. Dievča už niekoľko dní chodilo oblečené v čiernych šatách po matke, aby pôsobilo dojmom dospelej ženy a uchránilo si svoju čistotu. Keď ju otec oslovil, vyšla hore do kuchyne. Po chvíli začal vojak na Anku naliehať, aby sa mu oddala. Ona však napriek hrozbám, že ju zastrelí, odmietla. Vytrhla sa mu z rúk a vbehla nazad do pivnice. Vojak skočil za ňou, namieril automat a zakričal: „Rozlúč sa s otcom!“ Dievča vykríklo: „Apočko, zbohom! Ježiš, Mária, Jozef!“ V tom vojak uskutočnil svoju hrozbu a vypálil dve rany. Kvôli neutíchajúcim bojom bola pochovaná potajomky na druhý deň neskoro večer a bez kňaza. Pohrebné obrady vykonal tamojší farár Anton Lukáč až 29. novembra 1944. Hneď po pohrebe do poznámok v Matrike zomrelých napísal: Hostia santae castitatis (obeta svätej čistoty). Túto skutočnosť dosvedčilo svojím podpisom päť očitých svedkov. Podľa zápisu vo farskej kronike Annu pri tomto hrdinskom čine posilňoval eucharistický Kristus – krátko predtým totiž pristúpila k sviatosti zmiereniu a k svätému prijímaniu.
To čo vykonala Anna, je heroický skutok hodný obdivu. Nie každý človek by dokázal niečo také – zomrieť pre čistotu.

Modlitba za blahorečenie Anny Kolesárovej
Všemohúci Bože,
tvoja služobnica
Anna Kolesárová
podstúpila radšej smrť,
aby si zachovala
čistotu srdca a tela.
Prosíme Ťa,
na jej orodovanie
vypočuj našu prosbu,
aby sme ju mohli uctievať na oltári ako vzor čistoty
a rastu v hodnotách,
ktoré ukazujú cestu
k pravej láske
a k dôstojnému životu.
O jej blahorečenie Ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána. Amen

Takýmto heslom sa niesla Púť radosti, na ktorú sme sa vybrali do Vysokej nad Uhom. Zo všetkých birmovancov sa nahlásilo 18, no nakoniec sme išli len traja a náš duchovný otec, ktorý nás sprevádzal. Táto púť už bola XXVII., no my sme však boli iba prvýkrát.

V piatok o 17:00 h. sme odchádzali z domu a po dlhej a upršanej ceste sme tam dorazili niečo pred 20. hodinou. Stihli sme sa akurát zaregistrovať a hneď sme išli na sv. omšu, ktorú slúžili duchovní otcovia z okolitých farností, medzi ktorými bol aj náš rodák, duchovný otec Stahovec. Po sv. omši sme boli všetci traja zaradení každý do inej skupinky; nastalo zoznamovanie sa a spoločne sme šli na večeru. Spali sme v škole hneď vedľa kostola. Dievčatá boli ubytované v dedinke Pavlovce nad Uhom, dva kilometre od nás. Po raňajkách bola ranná modlitba a tak nasledovala práca v skupinkách.
Pred obedom sme mali prednášku o drogách. Najprv sa nám predstavil lekár, ktorý pôsobí ako chirurg, ale ako povedal: „Drogovo závislí sú jeho koníček.“ Druhý vystúpil mladý chalan, ktorý sa nedávno vrátil z komunity, kde sa liečil, a to iba prácou a modlitbou. Po prednáškach naše kroky smerovali ku hrobu Anky Kolesárovej, kde sme sa pomodlili a zamysleli sa nad jej veľkou vierou: volila radšej smrť ako upadnúť do hriechu nečistoty. Boli sme aj pri jej soche, ktorá je tu postavená.
Tak bol obed a po ňom trocha voľna. Kto chcel, mohol sa kedykoľvek vyspovedať, pokloniť sa pred sviatosťou a stále spoznávať nových ľudí. Asi o 16. hodine bola sv. omša, po ktorej sme sa pomaly vybrali domov. Toto bola taká malá skratka, čo sme za necelé dva dni prežili. Dúfam, že nabudúce už pôjdeme vo väčšom počte.

birmovanec Ignác Baloga, Víťaz

Však je jeseň nádherná? Vo vzduchu sa naháňajú šarkany a príroda je zrejme najtalentovanejším umelcom na svete. Neposlušný vetrík zhadzuje stromom ich pestrofarebné lístie, ktoré šepotá pod nohami šuchotajúce piesne … pre šťastie, pre radosť, … len tak.
Strom potrebuje korene, aby mohol rásť. Aj život človeka si môžeme predstaviť ako strom. Dobré korene vytvárajú prostredie života. Tvrdosť kameňov rovnako ako srdce z kameňa môže pretrhnúť dôležité korene rodinných a priateľských vzťahov a viery. Poznáte korene svojej rodiny? Tento mesiac zájdeme s rodičmi na cintorín, zapálime sviečku na našich predkov. Skúsme si na nich zaspomínať pri rodinných fotografiách. Poprosme ich svätých patrónov svojou modlitbou o príhovor. Napríklad:
„sv. Helena, patrónka mojej babičky, oroduj za nás“!
ÚLOHA:
Spoj korene so slovami, z ktorých by tvoj strom života mal čerpať živiny. Potom spolu s rodičmi vytvor rodostrom svojej rodiny, pekne ho ilustruj a nezabudni nám ho poslať do redakcie. Na všetky z nich sa teší celá redakcia. Najlepšie z nich budú odmenené peknou odmenou.
Čo napísať do piesku
Dvaja kamaráti kráčali púšťou. Predtým sa ale pohádali a jeden z nich dostal facku od toho druhého. Dotyčný bez slova napísal prstom do piesku: „Dnes mi môj najlepší priateľ dal facku“. Putovali ďalej. Prišli do krásnej oázy s jazierkom, kde sa išli vykúpať. Ten, čo dostal facku, sa začal topiť, ale ten druhý ho vytiahol z vody. Keď sa prebral, vytesal do kameňa: „Dnes mi môj najlepší priateľ zachránil život“. Kamarát sa ho spýtal: “Keď som ti dal facku, napísal si to do piesku. Prečo si to teraz vytesal do kameňa?“ Ten mu odpovedal: „Keď mi niekto ublíži, napíšem to do piesku, aby vietor tieto riadky odfúkol na znak odpustenia. Ale keď mi niekto pomôže, vysekám to do kameňa, aby to tam zostalo na veky.“
Nauč sa svoj žiaľ a krivdy napísať do piesku a svoje šťastie vyryť do kameňa.
Hovorí sa, že je potrebná iba jedna minúta na to, aby sme si niekoho zapamätali, jedna hodina, aby sme si ho obľúbili, ale mnohokrát nestačí ani celý život, aby sme na niekoho zabudli.

Vaša Chrumka

Čas letí, skončil aj mesiac zasvätený Kráľovnej presvätého ruženca. Panna Mária pri všetkých svojich zjaveniach a pri všetkých jej útrapách stále drží ruženec v rukách. My však berieme všetko na ľahkú váhu. Ale naša Matka stojí stále pri nás a prosí svojho Syna za nás. Pán Boh nám dal slobodnú vôľu; dnešný človek sa stále obracia na inú stranu. Teraz máme veľa možností z toho, čo si môžme vybrať. Sme veľmi pohodlní. Na sv. ruženec chodieva len malá skupinka ľudí, radšej si pohodlne posedieť pri televízore. Pán Boh nám dal desatoro Božích prikázaní a myslím si, že každý veriaci by ich mal vedieť. To je pre nás najväčšia ústava, ktorú Pán Boh vyhlásil na hore Sinai. Ale pýtajme sa, ktoré z nich zachovávame? Preto si spytujme svedomie, ako my žijeme? Hrnieme sa za pozemskými vecami, a to nie je dobré. Pán Ježiš povedal: „Zháňajte si poklady, ktoré hrdza ani moľ nezožerie.“
Je tu čas, keď navštevujeme naše cintoríny. Čo by nám tí naši, ktorí už odpočívajú v pokoji, povedali, aby sme si zobrali so sebou na druhý svet – peniaze alebo pozemky? Všetko necháme a pôjdeme s prázdnymi rukami. Najnovšie počúvame o samých nešťastiach – zemetrasenia, padajú lietadlá, potápajú sa lode, ale nás to netrápi, veď je to ďaleko. Ale Pán Boh je spravodlivý. On sa o všetko stará a riadi.
Ó, Bože, buď k nám dobrotivý, zmiluj sa nad nami a netrestaj nás.

H. Hudáková, Ovčie

Duchovný otec ohlásil, že v sobotu 8. októbra bude na Roháčke sv. omša. Povedali sme si so susedkami, že pôjdeme peši, aby sme urobili dobrý skutok, obetovali ho Panne Márii a jej drahému synovi Pánu Ježišovi.

Cesta bola namáhavá; modlili sme sa sv. ruženec a zaspievali pieseň Mária ochrana; tak sme necítili únavu. Za dve hodiny sme prišli na Roháčku. Od radosti sme ďakovali Nebeskému Otcovi, že sme šťastlivo na mieste. Pozdravili sme sa s naším duchovným otcom a s duchovnými otcami z Križovan aj z Margecian, s rodičmi nášho duchovného otca a s ostatnými ľuďmi. Bola hmla, ale hore pri soche Panny Márie a Pána Ježiša to bola nádhera.
Počas sv. omše nám svietilo slniečko. Bola to radosť pozerať sa na duchovných otcov, na pripravený obetný stôl v lese ako v kostole. Pocítili sme v kútiku srdca veľkú radosť. Vďaka patrí nášmu kostolníkovi pánovi Jenčovi Bednárikovi, je to jeho zásluha. Duchovný otec z Margecian nám v kázni povedal povzbudivé slová, na ktoré nezabudneme; ďakujeme za ne. Obohatili sme sa Eucharistiou. Po skončení sv. omše bola opekačka, všetci sme sa porozprávali: ľudia z Ovčia, z Hrabkova, z Víťaza, z Kluknavy a z Margecian.
Nebeský otec mal z nás určite radosť, ale keby nás bolo ešte viac. Veď robota bola aj bude, každý deň sa nechodí na Roháčku. Dúfam, že v budúcnosti nás bude v hojnejšom počte; tak sa majú kresťania stretávať. Bol tam aj pekný psík. Keď si každý pripravoval slaninku na opekanie, on si šikovne potiahol poriadny kus. Aj on sa chcel hostiť. Bola to úsmevne. Spomenuli sme si aj na našich najdrahších, radi chodili na Roháčku. Nech odpočívajú vo svätom pokoji.
Chceme sa poďakovať nášmu duchovnému otcovi aj duchovnému otcovi z Križovan za ich kamarátstvo i bratstvo aj s nami. Sme ako jedna rodina, tak Boh chce. Vďačíme Ti Bože za všetko, čo sme tam prežili. Rozlúčili sme sa piesňou Vysoko tam hore na Golgote a šťastlivo sme sa vrátili do svojich domovov.

Mária Tobiašová, Ovčie