Autor Spektrum

V súčasnej dobe je pojem svedomia veľmi aktuálny, hlavne u nás na Slovensku. Naša krajina sa dohodla s Vatikánom pri uzatváraní zmluvy aj na tom, že prijme zákon „o výhrade svedomia“.

Znamená to, že ak človek vykonávajúci určitú činnosť, resp. prácu je nútený okolnosťami alebo zamestnávateľom vykonať aj to, čo je nezlučiteľné s jeho svedomím (morálnymi hodnotami), môže túto činnosť odmietnuť bez toho, aby bol právne napadnutý alebo inak sankciovaný. Napriek tejto dohode dnes stretávame vo väčších mestách dve skupiny ľudí, ktorí zberajú podpisy od občanov do svojich petičných hárkov v súvislosti so svedomím. Liberáli zberajú podpisy proti prijatiu zákona, druhá skupina sústredená okolo KDH zberá podpisy za urýchlené prijatie.
Ako kresťanskí rodičia pociťujeme potrebu vyjadriť sa k danému problému. Tento zákon je obsahovo veľmi široký; nie sme odborníkmi, ale najčastejšie je spájaný s prácou lekárov a ich svedomím, s potratmi, s eutanáziou a inými oblasťami medicíny, ktoré výrazne ovplyvňujú život. Na základe mojej osobnej skúsenosti, ktorú som niekoľkokrát prežila v liečebno-rehabilitačnom ústave v Kováčovej, môžem jednoznačne konštatovať, že každé počatie, každý život v akejkoľvek podobe má zmysel! Pri rozhovoroch s postihnutými deťmi, resp. dospelými ľuďmi a ich rodičmi som sa presvedčila o tom, že napriek ťažkým postihnutiam dokážu žiť skutočne kvalitne, možno nie plnohodnotne ako my zdraví, ale rozhodujúci je zmysel života, ktorý si každý z nás určuje, organizuje, plánuje sám alebo za pomoci najbližších. Nie je dôležitý stav telesnej schránky, ale rebríček hodnôt, ktoré vyznávame a uplatňujeme v živote.
Myslím si, že každý človek, každý lekár svedomie má, mal by život zachraňovať a nie brať ho. Preto by mal mať šancu odmietnuť odobrať život bez toho, aby bol právne napadnutý (existujú výnimky v prípade, že jeden život ohrozuje druhý, avšak tu sa žiada odborné stanovisko). Naše najpopulárnejšie médium – televízia neprináša adekvátne postoje a komentáre k tejto téme. Informácie o petičných akciách boli iba stroho zverejnené a chýba odborný dialóg. Na druhej strane venuje sa reláciám, ktoré nie sú dôstojné a nezodpovedajú kresťanským hodnotám i morálke.
Týmto článkom chceme zaujať k spomínanej téme principiálne a jasné stanovisko, teda podpísať sa za prijatie zákona a zároveň chceme vyzvať všetkých kresťanov, aby sa zamysleli nad touto problematikou a rozhodli sa pre život, pre novú kvalitu života, o ktorej sa v našej spoločnosti málo hovorí.

Jozef a Lucia Blizmanovci, Víťaz

Tak ako mnohí iní aj naše ružencové bratstvo využilo možnosť evanjelizovať prostredníctvom modlitby sv. ruženca v éteri rádia Lumen. Stalo sa tak 15. októbra.

Zišli sme sa pred kostolom, nie však v hojnom počte, pretože ešte niekoľko miest v autobuse bolo prázdnych. Z toho bol sklamaný hlavne duchovný otec, ktorý vzhľadom na množstvo členov v ružencovom bratstve očakával, že sa budeme v autobuse tlačiť. Ale čo už? Na začiatku našej cesty sme sa pomodlili a duchovný otec nás požehnal. Cesta do Košíc rýchlo ubehla. Počas nej sme dostali inštrukcie týkajúce sa modlitby sv. ruženca a vyskúšali sme si piesne, aby sme boli zosúladení.
Našou prvou zastávkou v Košiciach bol cintorín, kde sme navštívili hrob dona Kočíka. Zapálili sme sviečky, položili kvety, pomodlili sme sa za jeho dušu a s hlbokou úctou sme zaspievali: „Odpočinutie večné daj, mu Pane a svetlo večné nech mu svieti, nech odpočíva v pokoji. Amen.“ Veľmi ma dojalo to jednoduché miesto, kde odpočíva.
Po tejto návšteve sme pokračovali do kostola dominikánov. Pred kostolom vyhrávala country hudba. Azda to bola skúška, ako to prijmeme. Vchádzame do kostola. Bolo to pre mňa úžasné prostredie – ten pocit. Modlila som sa: „Pane Ježišu, prichádzame k Tebe takí, akí sme. Uzdrav nás, pretvor nás, posilni nás na tele, mysli aj duchu.“ Vládla tam atmosféra pokoja, tepla, ticha a hlavne bolo všade cítiť Božiu prítomnosť.
Začali sme sláviť sv. omšu. Po nej nasledovali vešpery, ktoré sa modlili dominikáni a do ktorých sme sa s radosťou zapojili aj my. Potom dominikáni zaspievali loretánske litánie v latinskom jazyku. Bol to veľmi krásny zážitok, nedá sa to vyjadriť slovami. To musí zažiť každý sám.
Nasledovali prípravy na modlitbu sv. ruženca. Prišiel medzi nás páter Šimon Tyrol, ktorý sa zjavne radoval, že nás opäť vidí. Pozdravil sa s nami, dal nám posledné inštrukcie a povzbudil nás. Technik rozložil mikrofóny, pripravil kľakátko a my sme si ešte na skúšku zaspievali. V prázdnom kostole sa náš spev nádherne ozýval. Potom sme v tichosti čakali na znamenie, ktorým sa naša modlitba sv. ruženca v éteri rádia Lumen začala. Bola to úžasná atmosféra, v ktorej bolo cítiť trému, ale hlavne radosť a vzrušenie z toho, že nás naši blízki a množstvo ďalších ľudí teraz počúva a modlí sa s nami. S Božou pomocou a s pomocou našej drahej Matky sme to zvládli. Povzbudením nám boli hlavne slová nebohého Sv. Otca Jána Pavla II.: „Nebojte sa!“ a tiež slová z piesne: „Zlož svoju starosť na Pána a On sa už postará!“
Po skončení nás páter Tyrol požiadal, aby sme ešte zaspievali a tak sme neváhali a pustili sa do spevu. Srdečne nám poďakoval za účasť aj za dary, ktoré sme do rehole priniesli a rozlúčil sa s nami. Posilnení a povzbudení vo viere, plní zážitkov a dobrého pocitu z toho, že sme pre naše Slovensko niečo urobili, odchádzali sme domov.

Helena Šutková, Víťaz

V týchto dňoch našu farnosť navštívili misijné sestry Služobnice Ducha Svätého – SSpS, ktorých zakladateľom je sv. Arnold Janssen. Ich poslanie vyjadril slovami: „NECH ŽIJE SVÄTÝ TROJEDINÝ BOH V NAŠICH SRDCIACH A V SRDCIACH VŠETKÝCH ĽUDÍ.“

1. V úvode sa nám, prosím, predstavte.
Volám sa sestra Filipa Blažena Krajňáková a pochádzam zo Zvolena. Misionárska služba je základ a cieľ našej kongregácie. Naše medzinárodné rehoľno – misionárske spoločenstvo, má približne 3400 sestier a pôsobí vo viac ako 40-tich krajinách sveta. Slovenská provincia má v súčasnosti 80 sestier.
2. Sr. Filipa, kde pôsobíte a ako ste sa tam dostali?
Keď som skončila vo Valalíkoch, išla som sa pripravovať na večné sľuby, ktoré som mala v roku 2001. Potom som sa musela pripraviť v angličtine, aby som sa mohla naučiť kórejčinu. V tom istom roku som odišla do Írska na rok naučiť sa angličtinu. Tu som skončila v roku 2002 a na jeseň 1. októbra som prišla do Južnej Kórei, kde pôsobím v  desaťmiliónovom Soule doteraz. Keďže sme misijná kongregácia, ktorá pracuje aj v zahraničí, mali sme si napísať miesta, kde by sme chceli pracovať. Ja som tam napísala Kubu, Rusko aj Severné Čechy. Dodala som k tomu, že som ochotná pracovať, kde to bude najviac treba pre svet, pre Cirkev a dostala som určenie do Južnej Kórei.
3. Koľko je vás v komunite?
V našej komunite sme štyri – ja a tri kórejské sestry.
4. Čo je hlavnou náplňou vášho misijného poslania v Južnej Kórei?
Našou hlavnou náplňou je pomáhať ľuďom, ktorí to práve v tejto dobe v Južnej Kórei potrebujú. Týka sa to hlavne detí, medzi ktorými žijem aj ja a ktoré zachycujeme z problémových situácií. Venujeme sa aj chorým na AIDS, čo je teraz našou novodobou prioritou a prvoradou službou, pretože tí nemajú dostatok ľudskej opatery. Nemajú nikoho, kto by stál za nimi a kto by ich prijal v spoločnosti a týmto trpia. Keď sa povie AIDS, tak ľudia sú trošku v pozadí, nie sú až tak blízko. AIDS beriem ako jednu z chorôb, hoci je to naozaj dosť ťažká choroba. Keď som videla tých ľudí, brala som ich ako normálnych, ako jedných z nás, hoci bolo vidno ako im ubúdajú sily, ako chradnú. V Afrike to viacej zapôsobí na človeka, pretože sú tam horšie stavy a ľudia sa zľaknú, keď to vidia. U nás máme 15 mužov, ktorí sú ešte chodiaci a často chodia do nemocnice. Sestričky ich dovážajú, sprevádzajú, vybavujú, aby dostali lieky.
5. Máte nejaký vlastný objekt, v ktorom sídli vaše misijné združenie?
Začal to jeden kórejský kňaz a naše sestry sa k nemu pridružili s tým, že mu pomôžu v práci. Potom nám to úplne zveril, takže je to teraz naším projektom. Pracujeme so štátnou aj neštátnou organizáciou i s charitou. Máme zakúpený rodinný dom pre týchto ľudí, v ktorom bývame aj s deťmi. V súčasnosti máme šesť detí, dievčatá, štyri sú predškoláčky a dve prváčky. Sú z rozvedených rodín a bývajú u nás na istú dobu, kým sa zlepší situácia. Do mesta prichádza veľa utečencov, hľadajúcich si prácu. Keď tam prídu, potrebujú sa zorientovať, niektorí sú chorí po pracovnom úraze. Je tam dobrovoľná skupina lekárov, ktorí skoro každú nedeľu poobede vydávajú lieky v jednej škole. Keď som tam bola, bolo to takmer na chodbe. Chorí boli rozsadení a lekári kontrolovali, aké majú choroby. Ak ľahké, dali sa lieky, ak ťažké, poslali ich do rôznych nemocníc. Párkrát som tam bola spolu so sestrami porozprávať sa s nimi. Boli tam pracovníci z Afriky, z Vietnamu, z Číny, ktorí vedeli anglicky v angličtine alebo v lámanej kórejčine.
6. Na záver by ste nám mohli povedať nejakú veselú príhodu z vášho pôsobenia v Južnej Kórei.
Tých príhod bolo veľmi veľa. Jedna mi najviac utkvela v pamäti. Keď sme sa učili kórejčinu, tak sa sestry dosť chutne smiali na nás, pretože sme vychádzali z domu ja vysoká a dve sestričky – jedna z Indonézie a druhá z Indie – boli úplne maličké. Ja meriam 177 cm a tie sestričky mali okolo 155 cm. Kórejské sestry veľmi pozerajú, ako vyzerajú Európania a iné národy a porovnávajú. Napadla ma ďalšia veselá príhoda s papučami. Keďže máme podlahové kúrenie, tak sa tam všetci vyzúvajú. Keď som prišla, najprv som to tak nerobila. Stále, keď som prišla, dala som si papuče pred dvere a tak som ich aj nechala. Lenže oni ich vždycky opravovali opačne, aby keď vyjdem z dverí, mohla som sa rovno obuť, teda opačným smerom. Nevedela som si predstaviť, že ich perfektnosť siaha až tak ďaleko.
Na záver pozdravujem všetkých, ktorí budú čítať tento váš časopis a chcem poďakovať za modlitby za všetkých misionárov.

rozhovor pripravil MM

November je mesiacom, kedy si intenzívnejšie spomíname na našich drahých zosnulých, na tých, ktorí nás už predišli do večnosti a spia spánkom pokoja. Preto by som sa aj ja s vami chcela podeliť o skutočný príbeh, ktorý poukazuje na to, aké je dôležité prijať Božiu vôľu aj v tej najťažšej situácii, akou je pre človeka smrť.

Jožko a Zuzka pracovali v istej továrni, rozumeli si, pri práci si navzájom pomáhali a postupom času medzi nimi vzniklo priateľstvo, ktoré vyvrcholilo v manželstvo. Boli veľmi šťastní, až kým nezistili, že Zuzka je chorá a nemôže priviesť na svet dieťa. Znášali to s láskou a trpezlivosťou, s odovzdanosťou do Božej vôle. Táto skúška trvala celých desať rokov …. Až raz Zuzka oznámila Jožkovi, že čaká bábätko. Bolo že to radosti! S veľkou nedočkavosťou očakávali tú chvíľku, kedy zoberú ten Boží zázrak do svojich rúk – do svojho náručia. Ten očakávaný deň prišiel a svetlo sveta uzrelo dievčatko Veronika.
Veronika rástla a rodičia by jej zniesli aj modré z neba; a to bolo zlé, lebo čím viac jej preukazovali lásku takým spôsobom, že jej dali všetko, čo chcela, stávala sa z nej neústupčivá a tvrdohlavá dievčina. Nastúpila do školy a keďže bola pekná teplá jeseň, často sa s pani učiteľkou vybrali na prechádzku, počas ktorej sa hrali a šantili. Až raz pri zvyčajnej bláznivej hre bola Veronika veľmi rozhorúčená, išla sa schladiť do potoka. To však bolo veľmi zlé, Veronika nielenže prechladla, ale dostala aj zápal pľúc a napriek všetkým snahám doktora Veronika zomrela.
Jozef ako silný chlap to prijal so slovami: „Pán Boh dal, Pán Boh vzal, On je Pánom života a smrti, ktorý si môže povolať každého, koho chce a kedy chce.“ Horšie to bolo so Zuzkou, ktorá sa s tým nevedela zmieriť; darmo ju manžel potešoval a niekedy aj karhal, nebolo s ňou rady. Dennodenne chodievala na cintorín, kde plakala a plakala. Noci nespala, stratila chuť do jedla – prišla choroba, hrozila jej smrť. Toto jej utrpenie trvalo veľmi dlhú dobu, až raz jednej novembrovej – dušičkovej noci mala tento sen:
Videla veľkú miestnosť, uprostred ktorej bol zlatý stôl a na stole bol bieľulinký baránok. V tom vidí prichádzať zástupy anjelov, ktorí, keď prišli pred baránka, rozostúpili sa a volali: „Sláva Baránkovi na tróne, Sláva Baránkovi!“ A tak za nimi nasledovali biskupi, kňazi; vidí aj známych, ktorí umreli z ich dediny, vidí deti a nazdáva sa, že medzi nimi uvidí aj svoju Veroniku, ale ako pozerá, jej dcéry nikde a zástup len prichádza a prichádza. Až celkom na samom konci vidí malé dievčatko ako nesie veľký džbán, ktorý ledva vládze uniesť a tým aj zaostáva za ostatnými. V tom dievčatku spoznáva svoju Veroniku – ide jej v ústrety a spytuje sa, prečo nesie taký ťažký džbán, prečo sa s ním tak trápi a dievčatko jej odpovedá: „To sú vaše slzy mamička, ktoré musím vláčiť so sebou a tak nemôžem ísť s ostatnými v zástupe.“ V tom sa Zuzka zobudila a začala rozmýšľať nad týmto snom, ktorý zmenil jej pohľad na život a hlavne na smrť. Uvedomila si, že všetko riadi Božia vôľa, ktorej sa treba odovzdať a prijať ju. Jej duša sa uzdravila a našla svoj pokoj.
Dobrý Pán Boh im požehnal neskôr ešte jedno dievčatko, ktoré sa stalo ich slniečkom, veľkou radosťou a požehnaním v ich starobe.
Drahí moji, plakať alebo poplakať si to je ľudské, veď „čo by to za srdce bolo, keby plakať nevedelo“ – spieva sa v jednej piesni; aj Pán Ježiš zaplakal, keď mu oznámili smrť Lazára, preto zvlášť my veriaci si máme uvedomiť, že Pán Boh vie, čo robí – my máme prijímať Božiu vôľu takú, aká je a bezhranične sa mu odovzdať. Zvlášť v tomto akoby smutnom dušičkovom čase máme sa viac modliť za svojich drahých zosnulých a pomáhať im aj svojimi dobrými skutkami. Nemali by sme ani zabúdať prosiť a vzývať ich o orodovanie za nás, aby sme sa mohli s nimi vo večnosti stretnúť.
Odpočinutie večné daj našim najdrahším aj všetkým zosnulým dušiam, ó, Pane, a svetlo večné nech im svieti, nech odpočívajú v pokoji. Amen.

Hela

„Nedajme sa ubiť takou určitou našou pasivitou, že všetci druhí s nami narábajú a my nevieme sa ani brániť a nevieme uplatniť to, čo máme. Už musíme prestať s kresťanstvom, ktoré iba plače a ktoré je smutné“
(J. Em. kardinál Jozef Tomko).

„Vidíme potrebu svedectva kresťanského života od Vás, ktorí v týchto prostrediach žijete, študujete a pracujete. Sú to široké polia spoločenského a hospodárskeho života, kultúry a masmédií, práva a medicíny, utvárania verejnej mienky, oblasť výchovy a vzdelávania, rodinnej a sociálnej politiky. Práve tu pociťujeme určitú slabosť našej kresťanskej viery …“ (pastiersky list biskupov Slovenska o Cirkvi a jej apoštoláte 3. 10. 2004).
„Právo uplatňovať slobodu svedomia patrí medzi základné ľudské práva. Zaručuje ho aj Ústava SR. Pripravovaná zmluva je príležitosťou každého občana, aby v zhode so svojím svedomím mohol slobodne myslieť a konať. Presné zadefinovanie hraníc uplatňovania výhrady svedomia zabezpečí, aby toto právo nebolo zneužívané. Touto zmluvou sa postavíme za kultúru svedomia. Proti zmluve sa stávajú tí, ktorí sa do našej spoločnosti snažia vnášať kultúru smrti“ (Mons. František Tondra, predseda Konferencie biskupov Slovenska).
Zmluvy o práve uplatňovať výhrady vo svedomí je potrebné prijať, pretože:
– od čias komunistického režimu sú na Slovensku stále mnohí vo svojom zamestnaní diskriminovaní, ak sa chcú zachovať podľa svojho svedomia. Sú prípady, keď je od zamestnancov najmä z prostredia zdravotníctva vyžadované konanie proti svedomiu pod hrozbou nátlaku a znevýhodňovania, prípadne až nedobrovoľného odchodu zo zamestnania
– mať zaručenú slobodu svedomia je základné ľudské právo, ktorého rešpekt požadujú od štátov aj dokumenty OSN. Tie považujú slobodu svedomia za kľúčovú hodnotu pri ochrane slobody a demokracie
– zaručujú realizáciu náboženskej slobody a rešpekt k rôznosti, čo má pozitívny vplyv na rozvoj demokracie.
– ochraňujú všetkých, ktorí chcú vo svojom zamestnaní konať podľa svojho svedomia, nielen veriacich. Zmluvy nič nezakazujú, neprikazujú ani nikomu nič nevnucujú.
Nie je pravda, že:
– zmluvy sú diskriminačné – zmluvy sú antidiskriminačné, ochraňujú pred diskrimináciou,
– zmluvy sú len pre veriacich – výhradu svedomia si bude môcť uplatniť každý, nielen veriaci,
– na základe zmlúv bude možné si uplatniť výhradu svedomia na hocičo – zmluvy presne definujú, že to bude možné, iba ak to bude vo vzťahu k fundamentálnym všeľudským hodnotám „ľudskému životu, ľudskej dôstojnosti, zmyslu ľudského života, k rodine a manželstvu“,
– stačí upraviť výhradu svedomia vo vnútroštátnych zákonoch – mnohé zákony majú životnosť len počas vládnutia vlády, ktorá ich prijala. Je lepšie prijať rámcove zmluvy s cirkvami, ktoré zaručia väčšiu trvácnosť práva uplatniť si výhrady vo svedomí.
Teraz je pravá príležitosť prevziať spoluzodpovednosť, ukázať našu spoločnú vôľu a podporiť ju. Možnosť podpísania petície je v kostole.

Chlieb a víno sa oddávna pokladali, najmä v biblických krajinách, za osobitné Božie dary blízke človekovi. Človek má tieto dary v osobitnej úcte, pretože sú výsledkom nielen jeho úsilia a práce, ale i výsledkom Božieho požehnania, ktorým prešla do nich sila zeme a slnka.

Človek potrebuje pre život chlieb. Ale chlieb mu nestačí. Keby mal aj plný stôl jedla, ale bol by sám, chradol by. Človek potrebuje aj iný pokrm – potrebuje lásku, dôveru, istotu, oporu, potrebuje Niekoho, kto ho sýti ako človeka aj chlebom ducha. Človek nežije len chlebom tejto zeme. Potrebuje aj chlieb, ktorým je Božie slovo, aj chlieb, ktorým je sám Boh. Dostal ho v Ježišovi Kristovi. Odpoveďou na tieto potreby človeka je Eucharistia.
Čo všetko sústreďuje a vyjadruje v sebe chlieb na našom stole, chlieb, ktorý vzal do rúk Kristus. To nie je náhodný pokrm. Aká slávna bola chvíľa, keď Boh, mysliac na nás, nechal vyrásť zo zeme prvý pšeničný klas. Koľko lásky sa sústreďovalo okolo chleba, keď človek v priebehu dejín preorával zem, sial a žal pšeničné zrno, aby jeho deti mali na stole každodenný chlieb. Koľkou láskou a obetavosťou bolo obklopené pšeničné zrno cez celé ľudské dejiny, aby sa mohlo objaviť vo večeradle a dnes na našom oltári tento chlieb – chlieb Božej štedrosti.
Kým ľudia žili prirodzenejším životom, skyva chleba v rukách bola pre nich nielen pokladom, bol to pre nich kus života, príbeh dejín, rodná zem, rozorané pole, rozsievač na obzore, žatva, mlyn, múka a pec, voňavý peceň na stole, matka a otec, rodinné jedlo – a nad tým všetkým modlitba za Božie požehnanie.
Ježiš vedel, čo bral pri Poslednej večeri do ruky, keď bral chlieb. Držal v rukách zem a ľudstvo, žehnal oráča, matku a rodinný stôl, držal v rukách Božie požehnanie a silu života. A pozdvihol to všetko do novej výšky a roztvoril nové zdroje Božieho života.
Eucharistia je najúplnejší dar, skrytá perla v tajomstve Písma, poklad v poli Božieho slova, Ježišovo tajomstvo. Eucharistia je Boh, Boh, ktorý je so mnou na mojej životnej ceste, ktorý je chlebom, čo nosím so sebou, je priateľom, ktorý je blízko pri mojom ľudskom srdci.
Ježiš chcel prísť ku mne ako chlieb, aby ma nevystrašil. Dal mi ako silu života chlieb, nie zbraň, chlieb, nie kameň, chlieb, nie prepych, chlieb, nie trest, chlieb, nie zlato … Tento chlieb mi hovorí o pokore, o živote v Bohu, o darovaní seba v láske po kríž, o Božom živote vo vzkriesenom Pánovi.
Chlieb tejto zeme … Chlieb večného života … Zdá sa vám to nepochopiteľné? Ale pochopili ste už aspoň zázrak chleba – zázrak pšeničného zrna, zeme, vlahy, slnka – zázrak chleba, ktorým sa živíme, chleba, ktorý sa premieňa na naše telo, zázrak chleba, ktorým sa živíme, aby sme mohli myslieť, tvoriť a milovať? Prečo by Kristus nebol smel zveriť chlebu nové tajomné poslanie, siahajúce až do večnosti?
Vzal kalich s vínom …
U Grékov i v Palestíne bolo víno prostriedkom výživy a zdravia. V krajinách Orientu patrilo víno, tak ako chlieb, ku každodennému pokrmu. Miešalo sa s vodou. Užívané s mierou víno udržovalo a stupňovalo život. Bolo súčasťou slávnostnej hostiny. Víno bolo oddávna znamením života v plnosti.
Vinný kmeň sa stal symbolom plného a nepominuteľného života. Starostlivo obrábaná a strážená vinica bola symbolom vyvoleného národa. Z tohto národa ako vínneho kmeňa mal vyjsť Mesiáš. A Ježiš skutočne pri Poslednej večeri povedal: „Ja som vinič a vy ste ratolesti …“ A od tej chvíle zostal medzi nimi pod spôsobom vína skutočne ako duchovný vinič, z ktorého máme rásť Božím životom.

spracoval duchovný otec

1. októbra sme si uctili sv. Teréziu z Lisieux, ktorá žila iba v kláštore, ale jej srdce obsiahlo celý svet. Chcela byť na misijných cestách a všetkým rozprávať, ako Boh nás má rád. Pochopila však, že jej poslaním je kráčať po ceste Lásky a konať obyčajné veci mimoriadnou láskou. Jej povolaním bola láska.
V končiacom roku Eucharistii, v dňoch biskupskej synody o Eucharistie v Ríme, sme prežívali misijnú nedeľu (23. 10.), ktorej duchovné posolstvo nám zanechal pápež, veľký misionár a rybár ľudí, Ján Pavol II.: „Misie – rozlámaný chlieb za život sveta.“
Ľudstvo potrebuje Krista – rozlámaný chlieb. On je chlebom z neba, ktorý dáva večný život. Ježiš neprestáva prejavovať svoj súcit s chudobným a trpiacim ľudstvom prostredníctvom misionárov a dobrovoľníkov, ktorí kráčajú po nepreskúmaných cestách, aby ľuďom priniesli chlieb spásy. Oni vedia, že iba Ježiš môže uhasiť ľudský hlad po láske, spravodlivosti a večnom živote. Oni sami sa stávajú rozlámaným chlebom, keď zanechávajú svojich najbližších, svoju rodnú zem a kráčajú k bratom a sestrám, ktorým horlivo ohlasujú evanjelium Ježiša Krista a mnohokrát až po obetu vlastného života.
Ak v nedeľu slávime Eucharistiu a sýtime sa Telom a Krvou ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Pána, nemôžeme si tento dar nechať len pre seba. Ježiš, rozlámaný chlieb, je tu pre každého. Aj my sa máme lámať ako chlieb a dávať sa svojím najbližším. Sme misionármi vo svojom okolí.
Svetový deň misií je vhodnou príležitosťou uvedomiť si svoju úlohu misionára na poslaní evanjelizácie sveta tam, kde sme. Aké svedectvo vydávam o Kristovi vo svojej rodine? Nehanbím sa za vieru v práci? Viem niečo obetovať pre núdznych? Pomôžem nezištne? Modlím sa za ľudí, aby v Kristovi spoznali pravé šťastie?
Na príhovor sv. Terézie z Lisieux, pápeža Jána Pavla II., kráčajme tak ako oni po ceste Lásky a rozdávajme sa druhým. Buďme, a nebojme sa toho, ako Ježiš – rozlámaný chlieb za život sveta.

duchovný otec

Každý z nás dobre vie, ako nám je príjemne, keď nám niekto odpustí. Zvlášť vo výchovnom procese našich detí má dôležité miesto odpustenie. V terajšej rodinnej výchove, v oblasti odpúšťania dochádza, žiaľ, k nebezpečnému „zatmievaniu“. Kultúrna atmosféra, v ktorej žijeme, si pojem odpustenia veľmi neváži a od Ježiša žiadané “milosrdenstvo“ je čnosť už takmer neznáma ani medzi kresťanmi.
Odpustenie v rodine je jednou z foriem energie, ktorá ochraňuje pred zhoršovaním vzťahov jednotlivých jej členov. Práve rodina má byť v pravom slova zmysle miestom odpúšťania. A platí to pre každého člena rodiny ako pre deti, rovnako tak aj pre rodičov či starých rodičov.
Možno nám pomôže niekoľko veľmi jednoduchých rád:
1. Schopnosť odpúšťať získame skúsenosťou: Odpúšťať sa učíme od svojich rodičov. V tejto závažnej a veľmi dôležitej oblasti výchovy sme všetci žiakmi. A preto sa všetci musíme učiť odpúšťať. Keby nás v čase, keď sme boli deťmi, rodičia požiadali, aby sme si odpustili svoje omyly, vedeli by sme, ako odpúšťať. Keby sme vtedy vedeli odpúšťať si navzájom, vedeli by sme to dnes oveľa lepšie. Keby sme mali zážitok, že nám odpúšťajú naše poklesky, vedeli by sme nielen odpúšťať, ale osobne by sme prežívali, že odpustenie je schopné aj niečoho naviac, totiž je schopné premieňať aj iných ľudí.
2. Práve odpustenie sa týka dôležitých vecí: Príliš často spájame odpustenie s pokleskami a ľahkými chybami. Naopak, skutočne odpúšťame vtedy, keď sa stane niečo naozaj vážne a otrasné bez vážneho dôvodu. Všetci vieme, že prejsť ponad malé a nepatrné chyby je ľahké. Preto odpustenie sa vzťahuje na veci vážne. Je to už „hrdinský“ skutok lásky.
3. Pravé odpustenie neskrýva pravdu: Pravé odpustenie uznáva, že sa stala chyba, ale hovorí, že osoba, ktorá ju urobila, si zasluhuje, aby sme ju milovali a rešpektovali. Odpustiť neznamená ospravedlniť nejaké správanie. Chyba ostáva vždy chybou. (Neodmietam osobu, ale jeho zlý skutok a v pravde ho oslobodzujem).
4. Pravé odpustenie nie je slabosťou: Odpustenie si vyžaduje, aby sa spáchaný omyl napravil alebo aspoň neopakoval; odčinenie nie je nikdy „zakuklenou“ formou pomsty, ale konkrétnou vôľou uviesť vzťahy do pôvodného stavu alebo začať celkom znova. To vyžaduje veľmi silného človeka.
5. Pravé odpustenie je víťazstvo: Keď chápeme, že sme opravdivo odpustili a odpustenie sme vyjadrili, oslobodzujeme sa od obrovskej ťarchy. Vďaka tým dvom jednoduchým slovám „Odpúšťam Ti!“ sa dá možno vyriešiť mnoho zložitých situácií, zachrániť vzťahy, ktoré sú odsúdené „na smrť“ a často nájsť rodinný pokoj a radosť. Odpustenie je vždy nádhernou injekciou novej nádeje. Kto to opravdivo zažil, ten to zaiste potvrdí.
6. Pravé odpustenie skutočne a opravdivo zabúda: Pre mnohých ľudí a veľmi často aj pre kresťanov „odpustiť“ znamená iba pochovať vojnovú sekeru, ale s rúčkou vonku. „Hej, odpustím, ale nezabudnem.“ Sú ochotní a pripravení vytiahnuť ju znova pri prvej príležitosti. A práve takéto odpustenie nemá veľký zmysel, ba ani účinok na dobré medziľudské vzťahy a na dobré spolunažívanie.
7. Treba sa postupne zacvičovať: Sila odpustiť podriemkáva v nás všetkých, no ako všetky iné dary, musíme sa cvičiť „vytiahnuť“ ju von z nášho „srdca“. Na začiatku na to treba čas, najmä veľa trpezlivosti. Je ľahké robiť si predsavzatia, že budeme trpezliví a potom pri najmenšom rozladení vzkypia minulé, prítomné a neraz aj budúce obvinenia. Treba si nám vždy pripomenúť, že kto ukazuje prstom na iných, mieri aspoň tromi na seba samého!
8. Pravé odpustenie je prejavom pravej lásky: Kto nemiluje úprimne, nevie ani odpustiť. Preto rodičia odpúšťajú veľa, ale deti, žiaľ, omnoho menej. Je dosť známy výrok: „Deti spočiatku svojich rodičov milujú, potom, keď sú veľké, ich posudzujú, a len niekedy im aj odpúšťajú.“ Dobre si uvedomme, že odpustenie je dychom lásky!
9. „…, lebo nevedia, čo robia.“ Posolstvo, ktoré Ježiš priniesol ľudstvu, je posolstvom odpustenia. Jeho slová na kríži boli: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ V tejto jednoduchej vete je tajomstvo učiť sa odpúšťať. Najmä, keď ide o deti, nevedomosť a naivnosť nedostatočnej výchovy je príčinou takmer všetkých omylov.
Hnev, zlosť a trest strhávajú mosty a naopak odpustenie je podanou rukou – ochotnou pomôcť a napraviť každú chybu. Jeden z oporných bodov dobrého výchovného procesu a systému je sviatosť zmierenia. Veď každý, kto cíti, že je mu odpustené, ľahšie a ochotne odpúšťa. Ale zo skúsenosti poznáme, že dnes sa už málokto pravidelne spovedá a preto je na svete tak málo odpúšťania; na druhej strane rastie pomsta a nenávisť.
Preto by sme si mali každodenne pripomínať podobenstvo evanjelia o dvoch dlžníkoch (ako sa zachoval správca a ako spolusluha) a tiež si každodenne pripomínať slová modlitby Otčenáš: „… a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“. Zaiste by sme sa veľmi ťažko a možno ani raz túto modlitbu dobre nepomodlili.
Tiež prosím o odpustenie, ak som sa niekoho z Vás priveľmi dotkol a rozčeril pokojnú hladinu Vášho svedomia. Odpusťte, prosím!

Vaščák Blažej

– zúčastnili sme sa na Eucharistickom kongrese v Bratislave -Petržalke (18. 9.); navštívili sme aj pútnické miesto Marianku
– s poľovníkmi sme ďakovali sv. omšou na Doline (2. 10.) za všetky dary našich hôr, ktoré máme od nášho Nebeského Otca; sv. omšu slúžil vdp. Pavol Kuľha, farár zo Slatviny
– výstupom na Roháčku (8. 10.) sme chválili a ďakovali Bohu za všetko

– Združenie slovenských katolíkov
56. konvencia Združenia slovenských katolíkov (ZSK) sa konala v dňoch 17. až 19. apríla 2005 v starobylom baníckom meste Hazleton v Pensylvánii, v ktorom bol v roku 1882 postavený kostol sv. Jozefa, prvý slovenský kostol v Amerike.
Pontifikálnu sv. omšu slúžil Mons. Jozef V. Adamec za účasti 400 delegátov a farníkov. Po sv. omši sa konala recepcia, pri ktorej predseda ZSK o. Altavilla odovzdal plakety uznania a ocenenia práce za ZSK a slovenské komunity okrem iných aj slovenským aktivistom Jozefovi a Anne Birošovým.
Združenie slovenských katolíkov bolo založené vo Wilkes Barre v Pensylvánii v roku 1911 s cieľom koordinovať aktivity slovenských katolíckych farností a spolkov v Spojených štátoch.
prevzaté zo Slovak v Amerike, USA

Ahojky!
Október sa začal naozaj fantasticky. Cez tmavé sklíčka, aby nás neboleli oči, sme si pozreli zatmenie slniečka, ktoré sa nás veselo usmieva a ohrieva nielen naše nošteky, ale aj myšlienky. A myšlienkou môže byť aj spomienka napríklad na Krištofa Kolumba. Zo školských lavíc vieme, že Kolumbus 10. októbra 1492 objavil pre Európanov dovtedy neznámy kontinent – Ameriku. Súčasná historická veda a archeológia už vedia, že Kolumbus Ameriku neobjavil, ale od čias Kolumbovej plavby sa existencia kontinentu na Západe len dostala do povedomia širokej verejnosti.
Kolumbus túžil objaviť novú cestu do Indie. Na svojej prvej ceste sa plavil na španielskych karavelách Santa Maria, Nina a Pinta. Objavil nový svetadiel, ale sám o tom nevedel.
Predstav si, že si objaviteľom a členom posádky, ktorá práve vyplávala z prístavu. Kam by si chcel ísť? Môžeš nám o svojej ceste napísať. A ak si tvorivý, skús zostrojiť peknú loďku z papiera alebo z iného materiálu a pošli nám ju do redakcie.

Vaša Chrumka