ROZHOVOR

Tí, ktorí máme tú milosť a môžeme sledovať slovenskú kresťanskú televíziu LUX, poznáme ho ako čašníka v relácii „Čaviareň“. Tí, ktorí ste vysokoškoláci a navštevujete UPC v Košiciach, ho poznáte ako neúnavného kňaza pri vysluhovaní sviatosti zmierenia.
Našu farnosť navštívil 7. novembra minulého roka na pozvanie nášho duchovného otca, aby nám bližšie predstavil TV LUX.

Poprosil by som vás o predstavenie sa našim čitateľom.

Volám sa Ján Knapík a som kňazom. Teraz pôsobím v Košiciach na Teologickej fakulte, prednášam pedagogiku.

Ešte vás na chvíľu zastavím, začnite, prosím, od začiatku. Teda, kde ste sa narodili…

Pochádzam z Pustého Poľa, to je dedinka v okrese Stará Ľubovňa, hore na severe. Je veľmi malá, teraz tam žije asi 240 ľudí, takže každý každého pozná. A také som mal aj detstvo. Všetko, čo sa zomlelo v dedine, každý o každom vedel a, obrazne povedané, dodnes si vidíme až do kuchyne. Na jednej strane je to trocha súdržné, ale na druhej strane je to niekedy otravné v tom zmysle, že človek nemal súkromie, ale to hovorím s odľahčením. U nás som chodil aj do základnej školy, ale len prvé 4 ročníky, lebo sme nemali 8-ročnú základnú školu, pokračoval som v Ľubotíne. A keďže som nevedel, čo by ma v živote zaujímalo, kam by som chcel ísť, čo by som chcel robiť, tak som išiel na gymnázium, pretože z gymnázia sa dá ísť všade. Tá moja nerozhodnosť pokračovala. Až vo 4. ročníku som sa vážne sám seba pýtal, čo vlastne chcem robiť, lebo bolo treba vypísať prihlášky na vysoké školy. A vtedy sa to nejako zrodilo, že by som mal byť kňazom. Ale zvláštne je to v tom, že mne to nikto nenúkal, ani rodičia, ani náš farár, ktorým bol u nás vtedy Janko Andrej a to ma tak trocha miatlo, či som vôbec vhodný na to, aby som bol kňazom. Keďže sme robili spolu všelijaké akcie na fare, tak sa mi zdalo logické, že keby som bol na to vhodný, tak by mi asi pán farár povedal, alebo by sa aspoň spýtal, či by som nechcel byť kňazom, ale on sa vôbec nič nepýtal. Takže mal som z toho „nočnú moru“, ale nakoniec som to nejako prežil a dal som si prihlášku na teológiu. Dvakrát ma nezobrali, ešte za starého režimu. Potom som išiel pracovať, robil som v ZŤS-ke v Sabinove ako robotník a odkrútil som si vojnu. Cez vojnu sa zmenil režim a v roku 1991 ma zobrali do seminára. Bol som na Spišskej Kapitule, najprv sa mi to málilo. Myslel som si, že pôjdem do Bratislavy, tam som bol dvakrát aj na skúškach, ale nezobrali ma. Keď mi prišlo rozhodnutie, že pôjdem na Spiš, tak to bolo také, že hm… Spiš sa mi veľmi nepáči, ale nakoniec som to veľmi ocenil z dvoch dôvodov: mal som blízko domov a ten druhý dôvod bol, že na Spiši je veľmi pekne, je to krásny kraj, ktorý som dovtedy nepoznal. V roku 1997 som skončil teológiu a nastúpil som do Bardejova, tam som bol rok. Po roku som išiel za kaplána do Prešova, tam som aj študoval pedagogiku na Prešovskej univerzite a tak som sa dostal k Univerzitnému pastoračnému centru (ďalej UPC) pomaly a prirodzene. Teraz som v Košiciach na Teologickej fakulte a znova pri vysokoškolákoch.

Nie ste vekovo príliš ďaleko od dnešnej mládeže. Keďže sa medzi ňou pohybujete, ako vnímate dnešnú mládež a študentov. Je dnešná mládež iná?

Myslím si, že tak, ako sa mení doba, tak sa menia aj ľudia, ktorí v nej žijú. Určite vám neodpoviem na otázku, či je lepšia, alebo horšia. Toto odo mňa nechcite. Dôvod je celkom jednoduchý: dnešní mladí sú vystavení takým tlakom, ktoré moja generácia nezažila. Myslím na také veci ako je napríklad internet. Internet je na jednej strane požehnaním, lebo urýchľuje komunikáciu, nájdete tam kopec pozitívnych informácií, môžete študovať a čerpať z neho, ale keď chcete, tak tam za 5 minút nájdete návod ako vyhodiť banku do vzduchu, alebo vylúpiť neviem čo. Takže internet je len reprezentantom toho, že dnešní mladí sú vystavení tlakom, ktorému sme my vystavení neboli a to ich formuje, alebo deformuje, s tým sa nedá nič robiť. To je jedna vec, ktorú chcem povedať a tá druhá je, že je veľkou chybou, keď my si niekedy možno trocha extravagantné správanie mladých ľudí vysvetľujeme ako odpor voči Cirkvi, alebo odpor voči autoritám. Ani si nemyslím, že dnešní mladí ľudia nechcú vieru, nechcú Cirkev, ale tým, že sú veľmi slobodní, tak veľmi jasne povedia, že my nie sme spokojní s vašimi odpoveďami, typu „preto, lebo“. Napríklad rodičia povedia vysokoškolákovi: „Treba ísť do kostola“. A vysokoškolák sa spýta: „Oco, prečo mám ísť do kostola?“ „Preto, lebo som povedal“. Dnes už takáto odpoveď nestačí. My takto môžeme hovoriť, ale oni potrebujú niečo viac. Tým, že veľa čítajú, sú zorientovaní v mnohých oblastiach, potrebujú trocha odlišnú komunikáciu. A zabúdame ešte na jednu vec: mnohí z nich prechádzajú krízou identity, krízou vlastnej viery. A to je jednoducho čas, kedy je človek veľmi kritický k mnohým veciam a potrebuje si formovať svoj názor – na rodinu, na cirkev, na partnerské vzťahy, na manželstvo. Takže neberme im tú možnosť, aby pri nás dozreli a neodsudzujme ich.


A nie je to aj o tom, že si ten hodnotový systém jednoducho zle poukladajú, pretože materiálny svet búši do mladých ľudí naozaj silno?

Nezužoval by som to iba na mladých, lebo to by mohlo znamenať, že dospelí majú dobre poukladaný hodnotový systém. Nemyslím si to. Veľmi často my sami ako dospelí ľudia, alebo ľudia v strednom veku máme ten systém otočený úplne naopak – najprv sa staráme o peniaze, o kariéru a potom, keď zvýši čas, tak niečo pre rodinu, pre vzťahy. Dnes plačeme, že máme také možnosti komunikácie a nikto nás nepočúva. Je to tým, že nepestujeme osobné vzťahy. Do vzťahu treba investovať, vzťah sa nedá pestovať tak, že sa stretnete s niekým raz za rok a potom nič. Proste je to vec, ktorú treba riešiť takýmto spôsobom. Takže podľa mňa sa dá do toho len investovať. Mnohým dospelým sa to nepáči. Dnešní mladí sú v podstate zrkadlom svojich rodičov, takže, keď rodičia majú nejaké hodnoty, tak veľmi často ich deti preberú a žijú podľa nich. Takže na deti by som to neváľal.

Čo investuje UPC do mladých, aby ten vzťah fungoval? Máte vytvorené všetky podmienky?

Keby ste v nejakej pozícii dospeli do situácie, že máte ideálne podmienky, tak to je zle. Lebo to znamená, že buď máte veľmi veľa a neviete, čo s tým robiť, alebo už nemáte víziu, čo ďalej. Takže podmienky nie sú ideálne. Ale na druhej strane mladí, ktorí chodia do UPC-čiek, aj do prešovského aj do košického, lebo v našej arcidiecéze sú tieto dve, si všimli, že peniaze, ktoré sa získavajú formou všelijakých grantov a sponzorských darov, sa investujú späť do mladých ľudí. Tá zásada je, že keď sa spolu modlíme, tak spolu aj žime. V tom duchu, že chodíme spolu na výlety, robia sa všelijaké plesy, aj si idú večer zatancovať, ale všetko sa to robí v úplne inom, v kresťanskom duchu. A celý zmysel toho je, že to všetko patrí do života. Aj večerná diskotéka patrí do života, aj ísť do kina patrí do života. Nemôžeme sa tváriť, že budeme sedieť len v kostole, ale ide o to, že tým ľuďom ukážeme, že to môže mať iného ducha. Nemusí tam byť alkohol, nemusia tam byť drogy a aj vzťahy môžu byť úplne iné. Takže UPC-čku ide predovšetkým o to, že mladým ľuďom sa ukáže: pozrite sa, všetko patrí do života, ale všetko má svoje hranice a malo by to mať nejakého ducha.

Za obdobie tých 5 rokov štúdia ste postrehli, alebo videli ste zmenu u niekoho, myslím konkrétne na nejaké obrátenie?

Vysoká škola je veľmi bohatá na takéto veci. Celé je to trocha širšie, lebo keď prídu mladí zo strednej školy na vysokú, tak prídu do úplne nového prostredia, stretnú nových ľudí a ten zlom riešia rôznym spôsobom. Niekto tam napríklad vieru akoby stratil a niekto si tam, paradoxne, vieru vybuduje. Každý rok sme pripravovali jedného, dvoch, troch, štyroch vysokoškolákov na krst a to sú veľmi vďačné situácie. Najradšej krstím dospelých ľudí. Je to sviatosť, ktorú vysluhujem najradšej, lebo sú to ľudia, ktorí majú 20 – 22 rokov, prídu a povedia: „Chcem krst.“ Vždy sa pýtame: „Prečo chcete krst?“ „Nejako som sa k tomu dopracoval, ale neviem to vysvetliť.“ Dva roky chodí na prípravu a potom je pokrstený. Takže na vysokých školách je toho veľa. Veľmi často prichádzajú žiadať o krst aj ľudia, ktorí majú rodičov ateistov, nikdy v kostole neboli. Na vysokej škole sa dostali do spoločenstva, ktoré sa modlilo aj za nich a zrazu sa niečo uvoľnilo. Takže hovorím to aj o vysokoškolských študentoch, aj o učiteľoch. Často ich považujeme za tých, ktorí nemajú vieru, v ktorých už nič nie je, ale to je vonkajšia maska, sú to ľudia na hrane strechy. Tu máte smer od Boha a tu je smer k Bohu, od Cirkvi a od tých, ktorí sú veriaci. Záleží na nás, či ich drgneme: „Nepotrebujeme vás, choďte preč“ a spadnú do sféry mimo Boha. Alebo či ich pritiahneme k sebe a ukážeme im, že „aj vy máte miesto v Cirkvi“. Toto je veľká vec a na vysokej škole to môžete robiť. Komunikujete s kýmkoľvek a na prvý pohľad sa zdá, že je odmeraný, že nemá rád Cirkev. Zrazu zistíte, že rodičia sú silno veriaci, on sám je pokrstený, prijal všetky sviatosti, len má zopár nevyriešených vecí, ktoré mu nikto ani nevysvetľoval a dokonca ani nikto mu neukázal, že aj pre teba je miesto v Cirkvi, aj ty si človek povolaný k spáse. A to je možno naša chyba, že sa v spoločenstve dobre cítime, ale nepozeráme na ľudí, ktorí sú mimo.

Vrátim sa ešte k vašim študentským časom. Duchovný otec Oliver spomínal, že ste boli duktorom. Čo to znamená? Aká je to funkcia?

Seminár, kde sa formujú kňazi je inštitúciou, ktorá je stará a v priebehu celých stáročí sa vybudoval určitý systém. A duktor je bohoslovec, ktorý je starší, obyčajne tretiak, alebo štvrták, nikdy nie najstarší ročník, lebo to sú diakoni, ktorí musia aj kázať, krstiť a tak ďalej. Takže je to už starší študent, jeho úlohou je byť na izbe s mladšími a doslova ich zasväcovať do života, ktorý je v seminári. To znamená, spoločne sa s nimi modliť, riešiť drobné veci, ktoré tam sú, aby vedeli, aký je program, zodpovedá za ten program. A duktor aj trocha komunikuje s predstavenými seminára. Duktorov vždy vyberajú rektor a vicerektor a je to služba, ktorá trvá celý rok. To znamená, že duktor nie je so svojimi rovesníkmi, ale je vždy s mladšími o dva, alebo o tri roky.

Duktor sa vyberá? Je duktorom každý z vyššieho ročníka?

Záleží to od toho, koľko ľudí je v ročníku, ale nie je to každý, napríklad jeden duktor bol so siedmymi prvákmi. Takže duktorov nebolo treba, ale obyčajne predstavení vždy vyberú toho, kto by mohol byť duktorom.

Takže asi tam sa začal u vás prejavovať výchovný a pedagogický smer, lebo aj tá vaša pedagogika mi na to sedí…

Asi áno. Predstavení si všímajú bohoslovcov, kto aký je, kto má o čo záujem, ako sa javia a podľa toho sa potom vyberajú na rôzne služby. Máte pravdu v tom, že čo sa týka pedagogiky, dostal som sa k tomu už na Spiši cez vtedajšieho vicerektora, teraz pomocného biskupa Mons. Sečku, lebo tento predmet učil. Mne to celkom inklinovalo a myslím si, že som sa v tom aj našiel, lebo je to predmet, ktorý v sebe snúbi veľký záber aj profánnej aj svetskej vedy, ale aj duchovna. Niekedy hovoríme o kresťanskej a nekresťanskej pedagogike. Mne sa takéto delenie nepáči, lebo keď to má byť dobrá pedagogika, tak obsahuje niečo aj o Bohu a naopak, že sa to prelína. A my si nemôžeme nahovárať, že nepotrebujeme napríklad vedu, lebo pedagogika je veda, robia sa všelijaké výskumy, prieskumy, vznikajú nové metódy vo výchove. A my sa zbytočne budeme tváriť, že to nepotrebujeme.

Určite využívate v UPC aj teraz váš smer. Akú najťažšiu otázku ste dostali trebárs od študenta, ktorý mal nejaký problém a potreboval ho vyriešiť?

Možno to ani nebola otázka, lebo s otázkami je to tak, že keď sa vás na niečo pýtajú a neviete to, tak treba chlapsky povedať: „Momentálne vám neviem odpovedať“, lebo zbytočne sa pred nimi budete hrať na múdreho, odhalia to za pár minút. Takže čo sa týka vedomostných vecí, buď to viem povedať, alebo sa o to pokúsim, alebo na rovinu poviem, že „to jednoducho neviem. Môžem si to pozrieť, alebo to zistím“. Ale sú iné veci, ktoré sú pre mňa ťažké. Sú to pozície, keď napríklad vidíte, že ten človek ide zlým smerom a napriek tomu, že mu niečo hovoríte, chcete mu pomôcť, tak mu nepomôžete, lebo povie: „Momentálne to pre mňa nehrá úlohu, teraz to nechcem.“ V poslednej dobe dosť silno žijem jednu vec, a to sú ľudia, ktorí sú rozvedení a majú iných partnerov, nemôžu pristupovať k sviatostiam, ale sú to veriaci ľudia, žijú v Cirkvi. Títo ľudia sa veľmi často cítia odmietnutí Cirkvou a trocha na periférii. Ako s tými ľuďmi komunikovať, aby ste im ukázali, že napriek tomu, že nechodia ku sviatostiam, môžu sa modliť, môžu každý deň ľutovať svoje hriechy, môžu vo viere vychovávať svoje deti, privádzať ich ku Kristovi. Takže toto je momentálne pre mňa veľmi ťažká vec, aj keď to s vysokoškolákmi nesúvisí. Ale aj Cirkev to chápe ako problém, ktorému sa dosť nevenovala a teraz sa mu bude musieť venovať.

pripravili: M. Gondová a M. Magda

EXERCÍCIE (XXIV. časť)

Aj keď si Pán už autora týchto exercícií povolal k sebe chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.


Ide o uzdravenie malomocných. Ježiš kráča z Galiley cez Samáriu do Jeruzalema, Samaritáni boli od babylonského zajatia v sporoch so židmi, odpadli od židovstva a zmiešali sa s pohanmi. Správali sa ako nepriatelia voči pútnikom z Galiley do Jeruzalema, ktorí radšej obchádzali Samáriu cez dolinu Jordána. Aj Ježiša raz takto odmietli (Lk 9,53). Malomocní, ktorí prichádzajú k Ježišovi, sú z rozličných strán. Bieda stiera nacionálne rozdiely.

Malomocní smeli vstupovať do dedín, nesmeli však do miest a už vonkoncom do svätého Jeruzalema. Nesmeli sa asi priblížiť k ľuďom. To bola obrana spoločnosti pred nezvládnuteľnou chorobou, aby sa nešírila, určitý druh karantény. Malomocní zostali teda stáť opodiaľ. Volajú na Ježiša a oslovujú ho nie výrazom Učiteľ, lež Pane, Majster. Tak ho doteraz volali apoštoli, plní obdivu nad jeho mocou, veľkosťou a zvrchovanosťou v každej situácii. Malomocní prosia o milosrdenstvo: „Zmiluj sa nad nami!“ Ježiš im káže ukázať sa kňazovi. Kňaz mal podľa predpisov (Lk 14,2) zistiť, či je niekto naozaj uzdravený a teda čistý. Majú poslúchnuť zákon. A malomocný Samaritán? Aj ten má poslúchnuť a tak nájsť uzdravenie. Spása prichádza od Izraela cez Ježiša aj k Samaritánom. K uzdraveniu došlo asi na ceste ku kňazovi. Jeden z uzdravených sa ihneď vracia k Ježišovi. Oslavuje Boha. Cez Ježiša pôsobí Boh! Uzdravený sa skláňa až na zem a vyslovuje pred Ježišom vďaku za tento Boží čin. Boh ho cez Ježiša uzdravil! Zjavila sa sila a Božia milosť. Ako neďakovať! Božia blízkosť, s akou sa ľudia stretávali v Ježišovi, pohýnala k výkrikom prekvapenia – tak volal otec zomierajúceho dievčaťa a mnohí iní. V Ježišovi sa stáva viditeľnou Božia sila i dobrotivosť! Ľudia ju priamo vidia, počujú, cítia a prežívajú.

Muž, ktorý sa vrátil k Ježišovi, nebol žid, bol to Samaritán. Ako na inom mieste milosrdný Samaritán svojou dobrotivosťou, tak tento šťastný muž svojou vďačnosťou je už na ceste k evanjeliu. Úprimná a ušľachtilá ľudskosť, spojená s vierou v Ježišovo slovo, je už cestou k evanjeliu a spáse. Takto sa dostáva evanjelium pomaly k pohanom.

Ježiš dáva najavo prekvapenie. Neočistilo sa ich desať? Dalo sa čakať že sa vrátia všetci a že cez Ježiša budú všetci ďakovať Bohu. Cez neho dostali dar a milosť, cez neho im bolo treba ďakovať. Ježiš je hlavnou osobou. V nijakom inom mene niet spásy. Uzdravení sa uzdravili cez Ježiša. Patrilo sa poďakovať cez neho. Bohu. Neprišli. Prišiel len Samaritán, cudzinec a takmer nepriateľ.

Židia neďakovali. Prijali dobrodenie ako samozrejmosť? Ako čosi, čo im Boh mal a musel dať? Rozhodne im v ich neschopnosti chýba čosi podstatné pre spásu: pokora a vďačnosť. Samaritán prijal uzdravenie ako ohromujúci dar: žeby hriešnici a pohania boli vnímavejší pre Božie dary a viac si ich vážili?…

† Ladislav Franc, Víťaz

EXERCÍCIE (XXIII. časť)

Aj keď si Pán už autora týchto exercícií povolal k sebe chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.


Veľmi trápne bolo pre väzňov, keď ich prestali oslovovať ich vlastným menom a vyvolávali ich len ako číslo. Číslo 345751. Za číslom ako by sa celkom stratil človek, živá osoba. Z človeka sa stala vec, položka v inventári, otrok bez mena, bezprávna bytosť. Pracovalo číslo, v cele bolo číslo, manipulovalo sa s číslom.
V modernom živote sa aj mimo väzenia ujalo isté odľudštenie. Na úrade nezaváži, že ste tam osobne, to úradníka skoro ani nezaujíma. Zaujímajú ho vaše papiere. Bez nich sa s vami nebude ani rozprávať. Vaša legitimácia je dôležitejšia ako vy. Neuveria vám, ani že ste sa narodili, ak nemáte o tom papier. Všetko zverujeme papieru. A v sociálnom a hospodárskom živote? Hovoríme o človekovi ako o sile. Podnik potrebuje pracovné sily, robia sa nábory pracovných síl, hovorí sa o trhu práce, o pracovnom trhu. Vo verejnom živote sa zas hovorí o mase. Na námestí neboli vlastne ani ľudia, jednotlivci – bola tam masa. Spracúvame masy, už sme si na to zvykli.

Človek živý sa stráca v anonymite ako číslo, ako pracovná sila, stráca sa v mase. Takmer nik ho už nepozná po mene. Meno sa stalo menej dôležitým, a predsa, meno človeka je čosi podstatné. Podľa prastarého chápania meno nie je len označenie, ktoré niekto nosí, podľa ktorého ho možno poznať a odlíšiť od iných. Meno patrí akosi podstatne k osobnosti človeka. To, čo nie je pomenované, akoby neexistovalo. Kto nemá meno, akoby nemal ani tvár. Muž bez mena je bezvýznamný muž.

Vo Svätom písme sa predpokladá, že meno nejakej veci vyjadruje jej vnútro, jej podstatu, že to nie je čosi náhodné. Meno človeka má zodpovedať jeho vlastnostiam, jeho podstate, vyjadruje ho vnútro. Človek je to, čo vyjadruje jeho meno, V Písme sa na jednom mieste hovorí: „Nech sa môj pán netrápi pre toho naničhodného človeka, pre Nábala – veď je taký, ako jeho meno!“ (1 Sam 25,25) (pozn. Nábal – blázon).

Meno človeka je ako dvojník osoby. Kde je meno, tam je aj osoba, písmeno môže zastupovať osobu, „…počítajte všetkých mužov podľa počtu mien“ (Num 1,2). Meno je osoba. Tak sa v zjavení svätého Jána hovorí: „Jeho meno nevymažem z knihy života, ale vyznám ho pred svojím Otcom“ (Zjv 3,5).

Ak si v tomto svetle všímame Ježišovu osobnosť, mnohé jeho slová a činy pochopíme oveľa hlbšie. V rozprave o dobrom pastierovi hovorí Ježiš o tom, aký je jeho vzťah k učeníkom a k ostatným ľuďom. Je to vzťah osoby k osobe. Dobrý pastier volá svoje ovce po mene. „Poznám svoje ovce a moje poznajú mňa“ (Jn 10, 14). Tento zdanlivý detail odkrýva celé Ježišove vnútro!

„Pane, ty poznáš svojich po mene! V tomto je celá tvoja mentalita, v tom je vyjadrená celá atmosféra života s tebou!“ Pre náhodného chodca alebo turistu, pre cudzieho človeka je stádo stádom, anonymná masa, všetky tváre sa zlievajú, všetky ovce sú rovnaké, ovca ako ovca. Pre pastiera? Každé je iné, každá sa odlišuje od všetkých, každá má vlastnú podobu a každá ma svoje vlastné meno. Dobrý pastier pozná presne každú svoju ovcu, pretože ich má všetky rád a ku každej má svoj osobitný a osobný vzťah. Ani jedna sa nestráca bezvýznamne v mase ako číslo, ako položka.

Pane, takýto osobný je tvoj postoj k učeníkom, k poslucháčom, ku každému, kto sa k tebe priblížil a uveril v teba! Každého poznáš po mene! Nielen ako živú bytosť, ani nielen ako človeka, nielen ako belocha alebo černocha, Európana alebo Ázijca, nielen ako Francúza, Rusa alebo Slováka, Ty poznáš každého ešte konkrétnejšie. Poznáš ho po mene a akú lásku vkladáš od samého začiatku do mena, ktorým oslovuješ človeka! Prvý raz stretáš Petra a hovoríš mu: „Ty si Šimon, syn Jánov!“ (Jn 1,42). Poznáš ho teda dôverne, aj s jeho otcovským menom! Hneď prvým oslovením si získaval; človeka, meno Šimon, vyslovené tebou, bude mať toľko odtienkov dôvernosti, bude vyjadrovať toľko jemných odtienkov priateľstva a láskavých vzťahov! Čo sa ti zdá, Šimon? Od koho berú poplatok alebo dary pozemskí králi – od svojich synov, a či od cudzích? Ale aby sme ich nepohoršili, choď k moru a hoď udicu!“ (Mt 17, 25). A to srdečné blahoželanie: „Blažený si, Šimon, syn Jonáša, lebo telo a krv ti to nezjavili…!“ (Mt 16,17)
Pane, ako dôverne a pritom slávnostne pred všetkými uisťuješ Petra, že budeš pri ňom aj v tvrdých skúškach! „Šimon, Šimon, hľa vyžiadal si vás Satan, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba…!“ (Lk 22,31). Ako z týchto slov, z toho dvojnásobného oslovenia cítiť, že chceš Petra natrvalo pripútať k sebe a povzbudiť ho, aby sa nedal znechutiť ani svojou slabosťou, ani svojim zaprením!


A akú lásku, i keď trocha zarmútenú, vkladáš do oslovenia v Getsemanskej záhrade: „Šimon, spíš? Ani jednu hodinu si nemohol bedliť?“ A tá nepochopiteľná výzva, ktorou ho chceš prebudiť, pripútať k sebe natrvalo, čakať od neho viac, než od iných, zveriť mu väčšiu zodpovednosť: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“
Pane, v tomto oslovení Petra, v tomto mene Šimon, si ako dobrý pastier prezradil svoje vnútro, kus svojho srdca! Istotne nie náhodou si tak často vyslovil meno svojho najväčšieho učeníka! A taký istý vzťah si mal aj k ostatným a máš ho k nám všetkým. Aj iných si oslovoval po mene. V predvečer svojej smrti si dal cítiť Filipovi, aká hlboká je tvoja jednota s Otcom! V tvojom oslovení bolo toľko blízkosti: „Taký dlhý čas som s vami a nepoznali ste ma, Filip?“ (Jn 14,9). Ako by si bol chcel vložiť do týchto slov celú svoju ustarostenú lásku! A posledná výzva, posledné zaprisahanie zradcu, mocné a dôrazné, je zároveň aj výrazným blízkosti, cez ktorú sa má spamätať: „Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka?“ (Lk 12,32).

A čo tie ostatné dôverné oslovenia ľudí ich vlastnými menami! Čo to muselo byť za zážitok, keď si ich ty sám oslovil ich vlastným menom? „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci“ (Lk 10,41). Opakuješ jej meno tak dobrotivo, ako by si jej položil ruku na plece a ako by si ju chcel priviesť k tomu, aby uvažovala spolu s tebou. Ešte aj mŕtvych oslovuješ po mene a počujú ťa!: „Lazár, poď von!“ (Jn 11,4). Obraciaš so na svojho starého priateľa, akoby bol v druhej izbe, tak ako si ho volal za života, keď si bol v jeho dome! A táto tvoja výzva mu vracia Život, tvoje slovo ho prebúdza k životu! Slovo dobrého pastiera preniká až za hrob!

Na samom konci sa deje zas čosi opačné. Hoci ty sám si už na druhej strane smrti, hoci si už dodýchal na kríži a plný slávy žiješ novým životom vzkriesenia, zachováš si zvyk oslovovať svojich priateľov ich menom. Začal si najprv neosobne. „Žena, prečo plačeš?“ Potom sa hneď obraciaš na ňu priamo a oslovuješ ju po mene: „Mária“ (Jn 20,15). To je čosi iné. Toto slovo je čosi strašne živé, oživuje a prebúdza, toto slovo obnovuje v Márii Magdaléne vrúcnosť vzťahu, tragicky pretrhnutú na kríži. Mária nebude môcť nikdy zabudnúť na prízvuk, s akým si vyslovil naposledy na tejto zemi jej meno! V tomto prízvuku spoznala nielen teba, Pane, lež celú tvoju dobrotivosť!

A potom neskôr? Ten istý hlas zaznie v Šavlových ušiach na ceste do Damasku – tvoj hlas, oslovujúci po mene: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ (9,4). Aj jeho, hoci je nepriateľ, oslovuješ starostlivo po mene. Keď si ho ožiaril svetlom, keď si ho nechal spadnúť prekvapeného z koňa na zem, priťahuješ svojho nepriateľa dôverným oslovením po mene „Šavol“! Toto zdvojené Šavol, Šavol prenikne veľmi hlboko do jeho vedomia, vryje sa mu do pamäti i do duše a zostane v ňom navždy ako najpresvedčivejší dôkaz pre apoštola Pavla, ktorý bude stokrát pokorne opakovať veriacim v Efeze či Korinte živým slovom i vo svojich listoch: „Zamiloval si ma!“

Pane, zo všetkých týchto príkladov cítim, akú silu lásky dobrého pastiera si vkladal do slova, ktorým si po mene oslovoval svojich priateľov a nepriateľov! Teraz chápem, prečo si to vôbec zdôraznil, keď si vykresľoval pred apoštolmi obraz dobrého pastiera: „Pozná svoje ovce, volá ich po mene…“

To nebola maličkosť. Ty si to chcel zdôrazniť, to, že poznáš a oslovuješ svojich po mene, to je nielen znak priateľstva, to je aj znak sily, ktorú vlievaš do každého, koho takto dôverne oslovuješ. Akú premenu to spôsobilo, keď si ty niekoho oslovil po mene! U Lazára premenu zo smrti do života, u Márie Magdalény premenu srdca a duchovné znovuzrodenie u Pavla apoštola. Ty si si to všetko uvedomoval! Ty, Pane, si vedel, čo značí meno Človeka a čo značí osloviť Človeka menom! V tvojich očiach nebol človek číslo, ani pracovná sila, ani zrnko v mase. Pre teba bol človek živá osoba, živý Boží obraz, potenciálny boží syn, tvoj brat a sestra, tvoj možný spolupracovník, Člen tvojej veľkej rodiny, tvorca a budovateľ sveta a Čakateľ večnosti! Pre toto všetko si oslovoval ľudí po mene.

A aby si vyjadril, ako veľmi si vážiš naše mená, čo všetko majú vyjadrovať naše mená, ktorými nás oslovuješ, niekedy si slávnostne dal svojim priateľom ty sám nové meno, ktoré im zostalo potom natrvalo a ktoré s nimi prechádza až do tvojej večnosti. Svojim najmilším učeníkom si dal takéto nové mená, ktoré mali vyjadrovať ich premenu v novú osobnosť po stretnutí s tebou, ich nové poslanie: „Ty si Šimon, syn Jánov, budeš sa však volať Kéfas, čo znamená Peter“ (Jn 1,42).

Aj mne si dal takéto meno, nové meno, meno nového človeka, Človeka s novou vzkriesenou dušou. Dal si mi ho pri krste! Odvtedy ma ním oslovuješ. Pane, ty aj mňa voláš po mene! „Moje meno, to som ja sám, moje meno, to, ktoré som dostal pri krste, zostáva so mnou navždy, preto si nám aj povedal: „Radujte sa, že vaše mená sú zapísané v nebesiach“ (Lk 10,20), Pane, ty ma oslovuješ po mene každý deň. Ustavične ma voláš, aby si ma premenil zo smútku do radosti, obrátil, oživil a kriesil.

Oslovíš ma po mene aj na samom konci, keď budeš hovoriť: „Dobre, sluha verný…, vojdi do radosti! Oslovíš ma po mene, keď budeš hovoriť: „Poďte, požehnaní od môjho Otca?“ Pane, dodrž aj nad každým z nás uistenie, ktoré si dal každému svojmu priateľovi, keď si povedal: „Jeho meno nevymažem z knihy života, ale vyznám ho pred svojím Otcom“ (Zjv 3,5). A nech ani to nebude posledný raz, čo nás oslovíš ako dobrý pastier po mene!

† Ladislav Franc, Víťaz

Chrystos narodyvsja!


Drahí moji,
pozdravujem Vás v tomto novom roku. Denne sa modlím za Vás a ďakujem vám za Vaše modlitby za mňa a na moje úmysly.

Sviatky Narodenia Pána som prežil v radosti so svojimi farníkmi. Kostol bol každý deň nabitý. Spovedal som každý deň do Vianoc, počas Vianoc i po Novom roku. Denne sadám do spovednice, aby veriaci mali možnosť zmieriť sa s Pánom, a vždy prídu. Na sviatky som mal po tri sv. omše. Počas vianočnej oktávy som mal aj na filiálkach. Na Silvestra som išiel na filiálku a cesta bola taká, že som musel namontovať na kolesá snehové reťaze, lebo ináč by sme nevyšli. Pravda, 15 min. sme zmeškali na sv. omšu, ale moji veriaci ma čakali a koledovali, až sa ozývalo. Pred Vianocami nám na filiálke pustili plyn do kostola, hrejú dve gamatky. Na 4. adventnú bolo v kostole na sv. omši -5 stupňov, teraz, odkedy máme plyn, je +2. Kostol je vysoký a bude ťažko ho vytopiť, no aspoň nebude teplota pod nulou.

Nový rok, tak ako vždy, sme čakali v kostole. O 23:30 h v noci som vystavil Oltárnu sviatosť na tichú adoráciu. O polnoci začali zvoniť zvony, pomodlili sme sa novoročnú modlitbu, udelil som eucharistické požehnanie a poprial každému, kto bol prítomný, požehnaný nový rok. V noci bolo asi 60 ľudí v kostole, aj keď v centre dediny bol „bašavel“. Mam veľkú radosť, že moji veriaci (aspoň toľkí) takto privítali Nový rok. Ten zvyk, že v noci idú do kostola, som nezrušil. Toľko, ako tu, som sa ešte nikdy nenakoledoval, ani keď som bol na Slovensku. Po sv. omši i vo farskom kostole i na filiálkach všetci ostanú v kostole, ja sa prezlečiem z ornátu a spievame, až sa široko-ďaleko hlas ozýva. Spievame slovenské aj ukrajinské koledy.

Včera, v nedeľu som odmenil miništrantov. Udelil som im diplom za účasť a na sv. omšiach počas roka 2010. Mám 41 miništrantov vo farskom kostole, 33 je vždy pri oltári. Po jednom prichádzali ku mne, ja som prečítal meno a koľkokrát bol na sv. omši. Ľudia každému zatlieskali. Na ich tvárach som videl veľkú radosť, veď pri oltári majú svojich synov, vnukov i pravnukov. Dnes ráno (3.1.) som mal sv. omšu za všetkých, čo mi pomáhajú, (sestričky, miništranti, kantori, kurátori, zvonár, za každého, čo počas roka pomáhal pri kostole a na fare). Poobede idem na filiálku posvätiť domy. V stredu na druhej filiálke a od 6. do 9. 1. posviacam vo farskej obci.

Denne prosím o zdravie a silu. Tiež ďakujem, že Pán mi pomáha, že vládzem, lebo aj tu už prišla chrípka. (Ja som chrípke povedal, aby mi dala pokoj, že ja som celibátnik 🙂

Drahí moji, nech Vás Pán žehná v novom roku. Modlím sa za Vás a ďakujem Vám za všetko.


Pozn.: Duchovný otec Adrián bol vysvätený za kňaza spolu s našim duchovným otcom Oliverom v roku 1998, t. č. pôsobí na Ukrajine ako farár.

vďačný o. Adrián, Ukrajina

Rok 2011 pred nami


Bratia a sestry, vianočný čas je už skutočne za nami. Od Štedrého dňa sme postupne prežívali deň za dňom až po nedeľu Krstu Pána, ktorým sa vianočný čas uzavrel. Niekde ešte môžeme zazrieť vianočnú výzdobu, stromčeky, ale čas narodenia Pána je už minulosťou. Chcem sa Vám všetkým poďakovať za krásne prežitie vianočných sviatkov opäť ako farská rodina. Bolo to už siedmykrát. Taktiež všetkým najbližším spolupracovníkom, všetkým, ktorí pomáhajú, aby farnosť „fungovala“ po všetkých stránkach sa chcem úprimne poďakovať a zaželať v novom roku hojnosť darov Ducha Svätého.

Cez nedeľu Krstu Pána sme vstúpili do obdobia „cez rok“. Dieťa vyrástlo, stalo sa zrelým mužom. Dáva sa na cestu. Na tej ceste nie je sám, vníma hlas z neba, hlas svojho Otca: „Ty si moje milované dieťa, v tebe mám zaľúbenie.“ To mu bude posilou cez celý čas verejného účinkovania až po dokonanie na kríži za spásu všetkých ľudí.
V tom krste Pána Ježiša sa môžeme nájsť. Každý jeden. Krst znamená „ponáranie.“ My ako pokrstení sme ponorení do Božieho príbehu s ľuďmi. Nežijeme sami pre seba. Krst znamená živé spojenie so všetkými pokrstenými, solidarita a spoločenstvo s tými, ktorí idú tou istou cestou ako my. Sme jedno telo. Sme bratia a sestry.

Ako bratia a sestry budeme kráčať spolu ďalší rok, ktorý nám Pán Boh doprial. Je na nás, aby sme spolu v tejto farnosti medzi sebou nažívali v pokoji, v láske. Dokážme si odpustiť dlhoročné spory, zažeňme hnev medzi sebou a problémy vyriešme k vzájomnej spokojnosti. V láske k Bohu neustále vzrastajme cez každodenné skutky lásky k blížnemu a vytrvalú modlitbu. Krstné povedomie vo vašich srdciach nech sa upevní. Buďte hrdí, že ste kresťania – katolíci. Milujte Kristovu Cirkev aj s jej chybami. Radi prichádzajte aj naďalej so svojimi deťmi do kostola, ktorý 15. októbra v tomto roku slávi zlaté 50. výročie svojho požehnania.

Všetkým Vám, bratom a sestrám v Kristovi, v prvých dňoch nového roka prajem:

– aby ste pociťovali túžbu po pravých hodnotách,

– aby ste objavovali blízkosť Boha, dali mu miesto
vo svojich srdciach, dôverovali jeho posolstvu a cítili
jeho pomoc a útechu každý deň,

– aby ste prijali dary Ducha Svätého, ktoré Boh daruje
každému rôzne a dali týmto hodnotám priestor rásť
a pôsobiť pre seba a druhých,

– aby ste prispeli k rastu Cirkvi plnej Ducha a zostali
v solidarite s ňou, napriek nepriazni tohto sveta.

Mgr.Oliver Székely, duchovný otec

Stalo sa:

– 21. 11. – nedeľa Krista Kráľa – končí sa liturgické obdobie „cez rok“ a začína čas prípravy na Vianoce – advent

– 27. 11. – celodiecézne rekolekcie košickej arcidiecézy; arcibiskup Bernard Bober otvoril Rok svätého Ondreja, apoštola, ktorému je zasvätená naša arcidiecéza

– 30. 11. – odpust sv. Ondreja, apoštola na Vyšnom konci; sv. omšu slúžil emeritný arcibiskup Mons. Alojz Tkáč, ktorý spravoval našu arcidiecézu dvadsať rokov

– 5. 12. – sv. omšu k úcte sv. Barbory, panny a mučenice slúžil JCDr. Michal Jenča, rodák z Ovčia

– 8. 12. – prikázaný sviatok – Nepoškvrnené počatie Panny Márie

-re-

Tajomstvo Božej prítomnosti


Čas, veličina, ktorá ohraničuje fyzično, matériu či priestor a život ľudského ega. Prečo ega a nie tela? Pretože tak ako duša, ktorá pochádza z večnosti a putuje skrz darovaný ,,fyzický život,, do večnosti, je tak nesmrteľná ako telo, ktoré je smrťou len ,,porušené“, no tiež nesmrteľné skrze Boha Syna, ktorý k nám prišiel ako človek a je tu s nami, aby naše telo a život v ňom posvätil pre život vo večnosti. Tento nesmierny a nepochopiteľný dar nám prišiel osobne odovzdať ako krehký ľudský tvor v betlehemských jasliach, v Nazarete, v službe a láske k všetkému stvorenému a v bolesti na Golgote, aby nás vyslobodil z obmedzenosti a dedičstva hriechu. V osobnej misii života Bohočloveka, princa z kráľovského rodu Dávida, bez pozemského kráľovstva, sluhov a armád a najposlednejšieho z nás, ktorého kríž a klince vyzdvihli do Jeho Nebies, aby posvätil náš život a všetko v ňom.

Náš život je zotročený časom, ktorý máme tu na zemi obmedzený a v ktorom žijeme svoje Ja, večne nespokojné, večne sa náhliace za snom o pohodlí, prosperite, kariére, bohatstve, šťastí a bezproblémovom a bezbolestnom pokoji. A zatiaľ je celé toto snenie nášho života atakované nedostatkom, nepokojom, nesplnenými prianiami, bolesťami a trápením. Toto všetko vytvára tehly v múre, ktorý nám bráni vidieť ďalej a jasne do neustálej všadeprítomnej Božej prítomnosti. On – Otec večnosti a múdrosti Svojho Ducha, ktorý všetko pozná a všetko riadi, sa kvôli nám narodil ako ľudské dieťa, aby nám bol bližší, viditeľný a hmatateľný, ako kedykoľvek predtým. Chce nám povedať: „Som tu s tebou stále a bol som s tebou skôr, než si sa počal v ľudskej podobe, Golgotou som od teba nikdy neodišiel a nikam neodchádzam, veď práve ona bola bránou k tebe moje milované dieťa!“ Vždy si to máme a musíme uvedomovať nielen na Vianoce, či Veľkú noc a to len preto, lebo ideme na spoveď a sme častejšie v kostole. Ak Boha obmedzujeme len na obrady minulosti, ako Ho vôbec dokážeme vnímať, počúvať a vdychovať každou sekundou jeho Božské, všetko obsiahnuteľné Ja.

Ak On nie je zmyslom všetkého, prečo existujeme v tomto všetkom. Často si Boha komplikujeme, obmedzujeme jeho Božskosť na svoj obraz a predstavu – koľká drzosť a hlúposť našej trúfalosti. Boh je ľudsky nepochopiteľná milujúca láska a všetko riadiaca tvorivá múdrosť. Boh je zamilovaný do všetkého, čo stvoril a stále tvorí, lebo je to z Neho samého a múdro to riadi a napráva to, čo človek vo svojej slabosti pokazí. Občas mu udelí príučku, ale nie preto aby ho trestal, ale aby Liečil a Naprával, preto je kríž darom a nie trestom. A toto píšem s vedomím, že vedomie bolesti či bezmocnosti niečo meniť dokáže byť naozaj ťažkým krížom. Ale ak pochopíme jeho zmysel vo svojom živote, pochopíme, prečo k nám Boh a Človek Ježiš vôbec prišiel. Ak to aspoň prijmeme, hoci aj s frflaním, pochopíme, kde je radosť a pokoj, dostatok a prosperita – jedine v našom najhlbšom Ja v Bohu – jeho srdci. Požehnané Vianoce všetkým!

Lucia Galdunová, Víťaz

Anjel Lásky, anjel Sily (vianočná legenda)


Vo svätú noc v Betleheme ležalo v chudobných jasličkách Božské Dieťa a okolo neho stáli udivení pastieri. Videli iba malé dieťatko, ale anjeli im oznamovali: „To je prisľúbený Spasiteľ sveta.“ Anjeli však svojimi nebeskými očami videli v tomto Dieťati nekonečne viac a nekonečne väčšie veci ako pastieri svojimi ľudskými očami. Videli okolo hlavy Božského Dieťaťa nebeskú slávu, počuli vychádzať slová z jeho úst, hoci sa ústa neotvárali, a z jeho očí vyčítali tichý rozkaz, aby sa všetci okrem dvoch vrátili k Otcovi do nebeskej slávy. A tak aj urobili.

Božské Dieťa tichučko ležalo v jasličkách, jeho pery sa nehýbali a so zavretými perami vydalo týmto dvom anjelom nový rozkaz: „Otec vás poslal, aby ste mi slúžili, aby som svetu pri niesol, čo vaše mená znamenajú.“ Jeden anjel bol totiž anjelom Lásky a druhý anjelom Sily. A Božské Dieťa pokračovalo: „Ale ja nechcem, aby ste mi slúžili, ja chcem slúžiť všetkým, preto choďte a putujte svetom, kým nenájdete najväčšiu lásku a najväčšiu silu na zemi.“

A išli. Anjel Lásky putoval po zemi, aby našiel najväčšiu lásku, aká len môže jestvovať na svete. Neviditeľne putoval ulicami miest. Vošiel do domov. Nikto ho nevidel, no všade našiel hádky a zvady, všade závisť a nenávisť, všade hnev a nepriateľstvo. Ale našiel aj lásku, ktorá sa síce nádherne oblieka, predsa je však bezcenná, lebo sa tacká po zemi. Našiel tiež šľachetnú lásku, ktorá v srdciach otca a matky snuje tajomné nitky do duše dieťaťa. Našiel lásku, ktorá spája srdcia a ruky mladoženícha a nevesty, ktorá robí manželov vernými spoločníkmi na ceste v šťastí i v nešťastí.

Ale anjel bol poslaný, aby hľadal najväčšiu lásku a hľadal ju celé roky. Až raz prišiel na kopec pri istom meste. Videl veľké zástupy ľudí, ktorí sa zhromaždili okolo kríža, na ktorom visel umierajúci. Keď počul výkriky, ktorými sa posmievali a hanili umierajúceho, zhrozil sa a chcel opustiť toto miesto nenávisti a podlosti. Ale vtedy sa ozval silný hlas z kríža: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Dojatý pozeral na umierajúceho, padol pred ním na kolená, videl okolo jeho hlavy nebeskú žiaru, nazrel hlboko do Spasiteľovho srdca a videl v ňom nevysloviteľnú lásku. Lásku takú veľkú, že niet takej podlosti, ktorú by neodpustila, niet takej šľachetnosti, ktorú by nepredstihla, niet takého života, ktorý by si nepodmanila. To je najväčšia Láska, ktorú nebo a zem kedy videli.

Potom sa zastavil v Kapitole v Ríme. Videl mohutné strategické cesty, po ktorých pochodovali rímske légie. Videl však aj sily, ktoré zvíťazili nad násilím. Išiel ďalej a vstúpil do škôl filozofov a iných veľduchov, ktorí síce hovorili veľké slová, ale koľko bolo hláv, toľko mienok. Ani to nemohla byť najväčšia sila na svete, lebo tá musí zjednocovať a nie rozbíjať.

A tak aj anjel Sily jedného dňa prišiel až na Golgotu, skoro v tú istú chvíľu ako anjel Lásky. Aj on videl okolo kríža zástupy, počul posmech, ktorý padal na hlavu umierajúceho a obrátil svoj zrak na kríž. Už videl umierať mnohých, ale takto ešte nikoho. A vtedy počul slová z kríža: „Dokonané je. Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Padol na kolená, videl slávožiaru okolo hlavy umierajúceho, ale videl i ďaleko do budúcnosti, ako budú pokolenia a národy prichádzať, aby objali kríž na Golgote a vzali si z neho silu nosiť svoje kríže. Videl, že pred silou kríža bude sa musieť skloniť každé koleno na nebi, na zemi i v podsvetí. V kríži videl najväčšiu silu, akú len pozná nebo i zem. Silu, ktorá nerozbíja, ale zjednocuje ľudstvo v Božom kráľovstve.

V tejto chvíli Spasiteľ na kríži sklonil hlavu a vypustil ducha. Obidvaja anjeli stáli pred dušou Spasiteľa, ktorá sa odlúčila od tela, padli pred ňou na kolená a prosili ho: „Pane, nepošli nás ešte k Otcovi. Ty si nechcel, aby sme ti slúžili počas života na zemi, dovoľ, aby sme ti slúžili teraz po tvojej slávnej smrti. Dovoľ, aby sme išli do sveta a hovorili ľuďom o najväčšej Láske a najväčšej Sile, o láske a sile tvojho srdca, ktorá ta pritiahla do jasličiek a privolala na kríž. Chceme učiť ľudí poznať lásku, ktorá zušľachťuje života silu, ktorá premôže smrť.“ A duša Spasiteľova im odpovedala: „Choďte, putujte svetom a ohlasujte najväčšiu Lásku a najväčšiu Silu, ktorú kedy zem videla…“

A tak títo dvaja anjeli putujú svetom všade, kde sa ohlasuje Kristova radostná zvesť. A keď zaznejú vianočné zvony, aj pred tebou sa zastavia títo dvaja anjeli nebies. Anjel Sily ti požehná čelo, aby ťa posilnil k boju proti hriechu, ale anjel Lásky ti otvorí srdce a dušu, aby si miloval svojho Spasiteľa, ktorý z lásky k tebe prišiel na svet a narodil sa v Betleheme, aby ťa vykúpil.

neznámy autor

Duchovnosť a psychológia (Časť XV.)

Minule sme si povedali, že vo vzájomných vzťahoch vzniká štrukturálny konflikt mimo zamestnania z dvoch príčin:
1. nesprávne ohodnotenie možností človeka
2. orientácia na stereotypy
Prvú z nich sme už rozobrali v minulom príspevku. Teraz sa pozrime na druhú príčinu – orientácia na stereotypy.


Veľmi často pri návštevách rodinného psychológa počuť tieto slová: „Všetko sa zmenilo, keď sme začali spolu žiť.“ Jedna mladá žena, ktorej rodine hrozí momentálne rozpad, spomína: „Keď sme sa zoznámili, hneď sme sa jeden do druhého zaľúbili. Veľa času sme strávili spolu – v podstate všetok voľný čas, ktorý sme mali po práci. Chodili sme do divadla, do kina, na rôzne stretnutia, do klubov na večierky s hercami a režisérmi, rozprávali sme sa o filmoch a divadelných hrách. Zdalo sa mi, že ho zaujíma aj moje budúce zamestnanie (chcela by som byť režisérka). Ale po svadbe sa všetko zmenilo. V ten istý deň si manžel povedal: „Teraz si moja žena a odteraz bude všetko inak.“ A skutočne, všetko sa rýchlo zmenilo. Spoločné vychádzky a podujatia boli veľmi zriedkavé. Ak som išla do divadla sama či s priateľkou, tak sa nadurdil. A ak som chcela ísť do klubu na večierok, ktorý robil niektorý z režisérov alebo hercov, môj muž vyvádzal ako „tajfún“, pretože žiarlil.

V procese práce s touto rodinou sa zistilo, že u muža bola jasná predstava akou by mal byť jeho žena, čím by sa mala zaoberať, čo by mala robiť, aké by mali byť jej záujmy ako vydatej ženy. Divadlo, kino, spoločenské večierky, kluby nepatrili do zoznamu, čím by sa mala zaoberať jeho manželka. On úprimné veril v to, že toto všetko zostane iba „v romantických spomienkach“, len čo sa zoberú. On vytváral rodinu nie s reálnym človekom, u ktorého bola jasná predstava o svojej budúcej profesii a sféry samorealizácie. Oženil sa však so svojím osobným stereotypom, so svojou predstavou, aká by mala byť jeho žena.“

Každá manželka veľmi ochotne odpovie na otázku: „Aká má byť hlava rodiny?“ Každá veľmi ľahko popíše obraz manžela, aký by mal byť. Avšak tento obraz (stereotyp) sa sformoval pod vplyvom mnohých faktorov ako: životný štýl v rodičovskom dome, prečítané knihy, sledované televízne seriály, občianske a osobné hodnoty.

Nuž a príčinou štrukturálneho konfliktu je rozdiel medzi stereotypom a reálnym človekom, s ktorým si iný človek buduje svoj vzťah. Čím je tento rozdiel väčší, tým hlbší a rýchlejšie vzniká štrukturálny konflikt. Teda rozdiel medzi našimi stereotypmi, predstavami a reálnymi ľuďmi, s ktorými sa stretávame a komunikujeme, privádza k štrukturálnym konfliktom v rodičovsko-detských vzťahoch i v priateľstve.

V dnešnom svete sa mnohí ľudia zoznamujú a komunikujú pomocou internetu. Nik nepochybuje, že informačné technológie priniesli veľa pozitívneho aj v tejto oblasti. Ťažko si vieme dnešný svet predstaviť bez technických prostriedkov, vďaka ktorým zemepisná vzdialenosť jedného človeka od druhého už nič neznamená. Avšak je dôležité uvedomiť si, že komunikácia vo virtuálnom svete nemôže nikdy nahradiť reálnu komunikáciu, skutočné vzťahy. Technické prostriedky totiž nedokážu a ani nemôžu prekonať emocionálnu vzdialenosť, nemôžu vybudovať úprimné priateľské vzťahy a pevné väzby.

S jedným naším známym (nech sa volá Andrej) zažívame každoročne neustále sa opakujúci kolotoč. O čo ide? Veľmi rád namiesto reálnej komunikácie komunikuje cez internet. Pomocou neho sa zoznamuje s ľuďmi. Zdieľa s nimi svoje záujmy, píše si s nimi a dlho do noci chatuje. Po istom čase sa však „virtuálne“ priateľstvo ukazuje ako nedostatočné, vzniká túžba stretnúť sa v reále. A tak si spolu s „internetovým“ priateľom začnú plánovať reálne stretnutie. Andrej začne sporiť na cestu, vyberie si dovolenku, kúpi lístok, vybaví si vízum. Predstavuje si, ako sa s priateľom konečne uvidia „tvárou v tvár“, aké to bude super, ako sa pozhovárajú, kam pôjdú, atď. A vždy hlboko v sebe živí nádej, že tentoraz už konečne našiel ozajstného priateľa.

Avšak z reálneho stretnutia sa Andrej vždy vracia rozčarovaný. Raz sa dokonca vrátil o 2 týždne skôr – „virtuálni“ priatelia sa pohádali na 3. deň skutočného stretnutia. Vždy sa totiž ukázalo, že skutočný človek bol iný ako Andrejova predstava o ňom z internetu – predstava z vymysleného obrazu priateľa. Jednoducho skutočný človek nezodpovedal predstave, ktorú si o ňom urobil Andrej z virtuálnej komunikácie.

Andrej po takomto sklamaní chodí istý čas rozladený a sklesnutý, ale potom…, zasa si sadne za počítač a zoznamuje sa. Začína si dopisovať, „priateliť sa“, plánovať si reálne stretnutie. Opäť s nádejou, že tento raz jeho nový priateľ bude zodpovedať jeho predstave (stereotypu) priateľa.

Dovtedy, kým sa Andrej nezriekne svojho stereotypu a nezačne sa učiť budovať si skutočné, reálne vzťahy, dovtedy nenájde skutočného priateľa. Pravdepodobnosť, že sa cez internet zoznámi s človekom, ktorý bude úplne zodpovedať jeho predstavám, je mizivá. A tak je Andrej „odsúdený“ na stále a nekonečne vyberanie, vyberanie, vyberanie…

Podobne manželia, ktorí očakávajú jeden od druhého i od seba samých súlad – zhodu so stereotypmi „ideálna žena“ a „ideálny muž“, sú „odsúdení“ na stálu nespokojnosť jeden s druhým i sebou samými. Nesplnené nároky prejdú do konfliktov a tie ústia do rozvodu a vedú k hľadaniu si “lepšieho“ partnera.

Taktiež rodičia, ktorí hodnotia deti na základe svojich stereotypov „dobrého syna“ a „poslušnej dcéry“ zažívajú časté sklamania. Zaiste, nemôžu sa s nimi rozviesť či „ do krvi“ pohádať. Naďalej zostávajú rodičmi a pokračujú v starostlivosti o deti, v ich výchove. Avšak ak zotrvajú v spomínanej predstave (stereotype) o svojom synovi či dcére, zbavujú svoje dieťa veľmi dôležitej súčasti rodičovského vzťahu, ktorými sú bezpodmienečné prijatie a bezpodmienečná láska.

Iba spolu s ľuďmi si budujeme priateľstvo, lásku, vzájomnú väzbu či pripútanosť. Počiatočná fascinácia súladom záujmov, zaľúbenosť, zainteresovanosť prichádzajú preto, aby sme na ich podklade postupne v realite spolu budovali hlboké a skutočné vzťahy.

Ako teda riešiť štrukturálny konflikt, ktorý vzniká z orientácie sa na stereotypy?

1. Uvedomme si svoje stereotypy ako pravidlo. (Stereotypy, ako je známe, sú zakorenené hlboko v našom podvedomí, preto uvedomiť si ich svojimi silami je veľmi ťažké. Pomôcť nám však môže špecialista, kňaz či „prorocký“, skutočný (predvídavý) priateľ. Veľmi dôležitá je ale aj naša pripravenosť, otvorenosť, ochota a želanie pozrieť sa na seba z iného uhla pohľadu.)

2. Prestaňme sa orientovať na stereotypy, t.j. rozanalyzujme svoj systém hodnotovej orientácie, ktorá určovala naše správanie sa počas komunikácie, nášho stretnutia vedúceho ku konfliktu.

3. Učme sa vidieť, počuť, poznávať, stretávať, priateliť sa, milovať skutočného človeka so všetkými jeho kladmi i zápormi a spolu s ním skutočne budovať vzťahy, vynakladať úsilie, aby sa vytúžené a želané premeny uskutočňovali v každodennej realite.

Miroslav a Lilia, Sankt-Peterburg

Také (ne)obyčajné Vianoce



„Kde je ten prášok do pečiva, ktorý som včera kúpila?… Zabehni do obchodu a kúp ešte kakao! A nezabudni povysávať!…“

…Tak takto to pred Vianocami vyzerá asi v každej domácnosti. Prípravy na Vianoce vrcholia a človek má niekedy pocit, že nevie kam skôr skočiť. Filé rozmrazené, z pár salóniek zostali už len obaly – veď predsa, sladké je dobré na nervy a všade naokolo znejú vianočné pesničky z CD-čka . Ocko, hlava rodiny, zručne montuje stojan na vianočný stromček, ktorý o chvíľu aj u vás v obývačke vytvorí čarovnú atmosféru. Celý dom je prevoňaný sladkou vôňou medovníkov, škorice a vanilky…

…A tú krásnu pohodu zrazu začne rušiť zvuk šikovného vysávača, ktorý neľútostne hltá posledné opadané ihličie umelej jedličky. A začína sa to opäť: „Kde sú ozdoby na stromček?“

Žiarovky, ktoré ešte vlani svietili, dnes, ako naschvál od hrôzy, že zas musia vykuknúť zo škatule, prestanú svietiť. Aj keď sa tatino všemožne snaží zahrať na opravára, nedarí sa mu ich opäť rozsvietiť. A teda ostáva už len naštartovať vyumývané auto a pobrať sa najbližšou trasou kúpiť nové.

A ešte treba poutierať prach, pripraviť slávnostný stôl na Štedrú večeru, urobiť šalát a kapustnicu a nesmiem zabudnúť ani na pripaľujúce sa koláče v rúre, darček pre babičku a …STOP!

Áno, treba už vypnúť. Už len z toho vymenúvania človeku naskakujú zimomriavky. Má to byť takto?!

Vianoce už, žiaľ, nie sú tým, čím bývali niekedy, za čias našich starých rodičov. Tuční Santovia, bieli bucľatí anjelici a trblietavé salónky sa na nás z regálov obchodov usmievajú už od začiatku novembra. To je, samozrejme, ešte ten lepší prípad, lebo takýto pohľad sa mi naskytol už aj v polovici októbra. Ale popravde, netreba si to až tak brať k srdcu, veď všetci vieme, že už na začiatku februára sa pred našimi zrakmi budú pretŕčať maľované kraslice a kuriatka…

Všetci sa niekam ponáhľajú a snažia sa popohnať dopredu čas, ktorý už aj tak uteká tak rýchlo, že sa ani nenazdáme a už tu budú ďalšie Vianoce. A často sa týmto „posúvaním“ udalostí dopredu, oberáme o tie najkrajšie chvíle v živote.

Kam sa stratila pravá vianočná atmosféra? Blčiaci oheň v kozube, horúci čaj, padajúci sneh, vôňa čerstvo napečených koláčov a vychutnávanie si pohody a harmónie v kruhu rodiny?!

V súčasnosti, ešte 24.decembra doobeda, stretávate ľudí hystericky vyberajúcich posledné vianočné darčeky pre príbuzných alebo chýbajúce vianočné ozdoby. A len sa opovážte zahatať im uličku medzi regálmi nákupným vozíkom! Uvidíte vianočnú hystériu v priamom prenose 🙂

V čase, keď majú byť už všetci doma a svorne pozerať už aspoň stýkrát Tri oriešky pre Popolušku, si mnoho ľudí spomenie na úžasnú akciu v hypermarkete : „Pri nákupe nad 30 eur získate vianočné poukážky na nákup v našej obchodnej sieti!“ ohlási reproduktor a vzápätí sa ozve hymna moderných Vianoc od Mariah Carey. Ale táto hymna (inak jedna z mojich obľúbených „neslovenských“ vianočných piesní) nesie v sebe veľmi peknú myšlienku. All I want for Christmas is you … jediné, čo si dotyčná speváčka na Vianoce želá, je byť so svojím priateľom a tráviť s ním najkrajšie sviatky roka.

Neželáme si to všetci? Byť na Vianoce s tými, ktorí pre nás znamenajú tak veľa. Nájsť si konečne čas na dlho odkladané rozhovory kvôli nedostatku voľného času. Celý rok sme pohltení pracovnými a školskými povinnosťami, tak prečo si dni voľna neužiť naplno?

Čo ak na chvíľu odložíte vysávač a pôjdete sa prejsť, pozerajúc do okien ostatných ľudí, ktorí tiež prepadli vianočnému upratovaniu? Cestou si možno na niečo spomeniete a skočíte aj do obchodu, veď to máte po ceste. A zabijete dve muchy jednou ranou. Oddýchnete si a zároveň aj doplníte potrebné zásoby vašej chladničky.
Tak, dalo by sa povedať, že všetko už máme. Jedlo, darčeky, ozdoby, uprataný dom a môžeme spokojne oddychovať.

Ale…, nezabudli sme predsa na niečo? To, na čo nemajú akciu a ani zľavu v žiadnom obchodnom reťazci.

Skúsme preto vo svojom vnútri nájsť poukážku na objatie, vľúdne slovo či len malý úsmev. A hneď sa nám Vianoce budú zdať krajšie. Pokúsme sa trochu vypnúť, aspoň na chvíľu, veď Vianoce majú byť sviatkami pokoja, ktorý nám ako darček donesie Ježiško v jasličkách. No, je pravdou, že sa po nich často cítime unavenejší ako pred nimi. A preto, urobme všetko preto, aby sa tieto Vianoce stali opäť tými najkrajšími sviatkami roka a vychutnajme si ich plnými dúškami…

Želám Vám tie najkrajšie a hlavne bezstarostné Vianoce, plné lásky, radosti, pokoja a vianočných darčekov.

Lenka Novotná, Víťaz