Značka: Spektrum 2013 – 5

– sobáš 18. mája v Prešov-Sekčov – Ing. Peter Uličný, syn rodičov Pavla a Jozefíny rod. Novotnej, narodený v Prešove, bývajúci vo Víťaze a Ing. Júlia Havrilová, dcéra rodičov Františka a Daniely rod. Iľaščíkovej, narodená v Prešove, bývajúca v Prešove

– sobáš 25. mája vo Vyšnej Šebastovej – Jozef Bednár, syn rodičov Jozefa a Žofie rod. Baranovej, narodený v Prešove, bývajúci v Ovčí a Monika Hadviždžáková, dcéra rodičov + Jozefa a + Cecílie rod. Halečkovej, narodená v Prešove, bývajúca vo Vyšnej Šebastovej

– sobáš 25. mája vo Víťaze o 15:00 – Filip Pozdníček, syn rodičov Milana a Zdeňky rod. Tučkovej, narodený v Turnove, bývajúci v Turnove (Česká republika) a Andrea Kovaľová, dcéra rodičov Pavla a Márie rod. Stašikovej, narodená v Prešove, bývajúca vo Víťaze

– sobáš 8. júna vo Víťaze o 16:00 – Ján Richnavský, syn rodičov Emila a Eleny rod. Jánošíkovej, narodený v Krompachoch, bývajúci v Richnave a Lucia Jenčová, dcéra rodičov Štefana a Margity rod. Štofankovej, narodená v Prešove, bývajúca vo Víťaze

-re-

-re-

– 1. 5. – odpustová slávnosť k sv. Jozefovi, robotníkovi; slávnostným kazateľom bol Peter Novák, dekan a farár v Košiciach na sídl. KVP

– 9. 5. – slávnosť Nanebovstúpenie Pána, prikázaný sviatok

-re-

Je pochopiteľné, že každý človek má právo vyjadriť svoj názor. A to platí aj v manželstve. Lenže nie každý je pripravený a vie v slobode vyjadrovať svoje pocity a tiež svoje názory.

Zatiaľ, čo počas konfliktu zvyknú byť niektorí ľudia hluční a hašteriví, iní sa stávajú tichí a utiahnutí. To síce môže udržiavať mier, ale takáto reakcia neprispieva k intimite v maželstve. Kým extroverti sa často potrebujú naučiť ovládať sa v prejavovaní svojich citov a venovať čas počúvaniu toho druhého, introverti zas musia byť pripravení vyjadriť svoj názor a naučiť sa otvorene hovoriť o svojich pocitoch. Keď si obaja manželia vybudujú dôverný vzťah k Bohu – získajú novú sebadôveru, ktorá im dovolí slobodnejšie sa prejavovať. V takejto Božej atmosphere a v jeho prítomnosti sa celkom inak riešia manželské nezhody a je daná sloboda nesúhlasiť s názorom druhého, ak nie je správny. Mení sa aj spôsob jednania v prípade konfliktu. Už sa nenechávajú “kvasiť” naše problémy pod povrchom, náš vzťah je už úprimný a umožňuje vyjadrovať naše rozličné pohľady.

Ďalej je potrebné vyhýbať sa vzájomnému obviňovaniu. V manželstve existujú dve vety, ktorým sa treba za každú cenu vyhnúť a nikdy ich nespomínať: “Ty vždy” a “Ty nikdy”. Múdrosť, ktorá sa v tomto jednoduchom pravidle ukrýva nemusí byť hneď docenená, ale tieto dve vety môžu sa ľahko použiť v zápale boja na obvinenie a zneváženie toho druhého: “Nikdy si ani prstom nepohol, aby si mi pomohol”. “Vždy chodíš domov neskoro”. “Nikdy nemyslíš na mňa, iba na seba”. “Vždy iba telefonuješ”. “Ty vždy hovoríš, že ja nikdy neupratujem”.

Ak sa počas konfliktu pristihneme, že hovoríme “nikdy” a “vždy”, pravdepodobne sme sa prestali zameriavať na problém a začali sme útočiť na charakter toho druhého. Používanie slova “Ty” v spojení “nikdy” alebo “vždy” je vo všeobecnosti veľmi výbušná kombinácia.

Vety v ktorých používame “ja” a “mne” a ktoré vyjadrujú naše vlastné pocity sú užitočnejšie než obviňovanie nášho partnera. Predchádzajúce vyjadrenia by sme mohli preformulovať do oveľa príťažlivejšej a láskavejšej podoby: „Som vyčerpaná a skutočne by som ocenila, keby si mi pomohol s upratovaním”. „Cítim sa osamelá a chýbaš mi, keď sa vraciaš domov tak neskoro večer”. „Cítim sa nesvoj, lebo mám dojem, že nemáš o mňa záujem keď sme spolu.” „Cítim sa zranený, keď toľký čas tráviš telefonovaním a so mnou sa ani neporozprávaš.”

Takýmto spôsobom prejavím aj zdôrilosť – životodarnú zložku lásky. Slovná potýčka sa môže veľmi ľahko zmeniť na šermiarsky zápas, len s tým rozdielom, že neláskavé slová zanechávajú hlbšie rany, ktoré sa liečia dlhšie ako rany fyzické. A vieme, že keď sme nahnevaní, odvážime sa povedať, čo si v skutočnosti myslíme. A väčšinou si dlho pamätáme veci, ktoré nám iní povedali v hneve. Musíme si dávať pozor, aby sme nevyťahovali staré spory, a hlavne vyhýbať sa krutým poznámkam na adresu toho druhého. Dokonca aj vtedy, ak nás samých partnerove slová rania, musíme odolať pokušeniu odplácať (vtedy robím radosť diablovi). Sebaovládanie tvorí časť ceny za opravdivú lásku. Pamätajme, že žiadna sporná otázka, akokoľvek sa nás dotýka, nie je dôležitejšia než náš manželský vzťah. Aj biblia nám pripomína potenciál a váhu našich slov – zraňovať alebo uzdravovať: “Vaša reč nech je vždy milá, soľou korenená, aby ste vedeli ako mate každému odpovedať (Kol 4, 6). Vaša miernosť nech je známa všetkým ľuďom, Pán je blízko” (Flp 4, 5). Nikde to nie je také dôležité, ako v manželstve.

A je potrebné vedieť aj ustúpiť. Je málo vecí, ktoré by boli ťažšie ako priznať si, že sme sa mýlili. Zúfalo sa často snažíme ospravedlňovať sa, ukázať, že máme pravdu a obhájiť sa. Každý z nás má v sebe ukrytého obhajcu, ktorý sa stavia na našu obranu, keď sa ocitneme v konfliktnej situácii. Tento vynikajúci rečník je pripravený prezentovať nás v tom najlepšom svetle.

Často sa nám zdá, že ak si priznáme omyl, stratíme tým zo svojej pozície. No ak sa rozhodneme, že nie vždy musíme zvíťaziť, a pokúsime sa namiesto toho pozrieť sa na problém očami partnera, on už nebude cítiť potrebu brániť sa. Ustúpiť, a ak je potrebné, povedať prepáč, nás môže stáť trochu pýchy, ale získame šťastnejšie manželstvo. Ak nám príde zaťažko prehrať v hádke, mali by sme to niekoľkokrát skúsiť a sami uvidíme, čo sa stane.

Pamätajme si, že každému vzniknutému problému a konfliktu v manželstve musíme čeliť spoločne. Do manželstva si prinášame z našich rodín všeličo možné, dobré zvyky, ale aj zlé návyky. Na riešenie vzniknutých situácií máme svoje pohľady aj skúsenosti, ale konečné riešenie problémov môže byť veľmi náročné a zamotané.

A preto, ak máte v manželstve nejaký nevyriešený konflikt skúste prediskutovať nasledujúce otázky:

1. Čo je hlavným problémom, ktorý spôsobuje konflikt?
2. Kedy by bolo o ňom diskutovať?
3. Vypočuli sme si navzájom svoje stanoviská?
4. O akých možných riešeniach môžeme uvažovať?
5. Ktoré riešenie by sme mali skúsiť ako prvé?

MUDr. B. Vaščák, Široké

ÚVODNÉ MOTTO:
Múdri ľudia vedia, že pravá láska dokáže čakať.
Najlepšia a najkrajšia Božia cesta je nechať si sex až do manželstva.
Je potrebné pomáhať mladým, aby žili v čistote, pokiaľ prijmú naše rady.
Ale verím, že modlitbou za nich nič nepokazíme.

“Človek si v duchu rozvažuje svoju púť, ale Pán riadi jeho krok” (Prís 16, 9). Veľmi často sa modlíte za tento váš vzťah, ale odovzdajte ho Bohu! Povedzte mu: „Bože, ja tohto človeka milujem, ale chcem vedieť, čo si myslíš ty”. Pokiaľ cítite, že Boh hovorí “nie”, musíte byť pripravení sa tohto vzťahu vzdať. Keď takýto vzťah úplne odovzdáte Bohu, dostanete sa mimo ľudské želanie a pôsobenie príťažlivosti. Tým, že všetko odovzdáte Bohu, položíte vzťah na veľmi pevný základ, pretože si vo chvíľach sklamania a ťažkostí budete môcť povedať:

Keď váš vzťah a lásku zveríte do Božích rúk, uchráni vás to pred tým, že sa stanete majetníckymi a tým vzťah a lásku zničíte. Keď sa človek rozhodne začať druhého sebecky “dusiť”, takáto láska nikdy nevyrastie, ani nevyzreje, ale zomrie. Pravá láska nie je sebecká. Nikdy si z druhého neurobí svoje vlastníctvo. Opravdivá láska znamená naopak zdieľanie života.

Ďalším krokom je prijať od Boha potvrdenie, či má byť daný človek naším životným partnerom. V našom prípade Boh svoju vôľu potvrdil už tým, že ľudia v našom okolí, ktorých sme po duchovnej stránke rešpektovali, náš vzťah schvaľovali. Boh môže použiť veľa spôsobov ako svoju vôľu potvrdiť. Môže sa to stať i tak, že k vám bude hovoriť, keď si budete čítať bibliu a tráviť čas pri osobnom stíšení, keď sa budete modliť, alebo prostredníctvom členov rodiny a kresťanských priateľov, ktorí vás najlepšie poznajú a môžu vám svojím pohľadom a radou napomôcť.

Dbajte na otvorenú komunikáciu, neprechovávajte žiadne tajnosti. Nestavajte okolo seba nijakú hrádzu a dovoľte partnerovi, aby videl vaše dobré a ochotné srdce, aby nahliadol do vášho vnútra a roznecujte vzájomne svoju romantiku.

Robte veci spoločne, i bežne každodenné maličkosti. Zapájajte sa do partnerových záujmov, i keď vás vôbec nezaujímajú, ale predsa nájdete na nich niečo, čo vás bude aspoň zabávať. Naučte sa veľmi často usmievať – pozrite vždy na tú stránku života, kde sa môže s chuti zasmiať. Hovorte si o tom, čo ste za celý deň prežili. Ak nemáte v niečom istotu, dajte za pravdu radšej partnerovi, ak si je istý, že tak treba veci chápať či prijať. Spoločne sa zamerajte na službu druhému. Pamätajte, že láska je viac ako krásne a povznášajúce slová – vyjadrujte ju skôr svojou pozornosťou a jednaním. Obetavo dávajte. Dávajte svoje prejavy lásky takým spôsobom, ktorý nebude hriešny a urobí mu radosť, i keď to pre vás bude niekedy ťažké. Tým tomu druhému prejavíte úprimnú a hlbokú lásku. Robte veci, ktoré sú aj ťažké, ktoré vám pripadajú obtiažne, ale o ktorých viete, že by partner chcel, aby ste ich robili.

Keď sa už od teraz budete cvičiť vo vernosti a oddanosti, budete sa pripravovať na svoje budúce vzťahy, či to bude manželstvo, alebo život v slobodnom stave a v oddanosti Bohu. Uvedomte si, že keď sľúbite, že zostane do manželstva sexuálne čistí, už teraz ste verný človeku, ktorého pre vás Boh má a ktorého ste ešte nepoznali. Pokiaľ budete žiť verne už pred manželstvom, budete vernosť v rámci manželstva oveľa lepšie znášať.

Proste Boha, nech vám stále pomáha uplatňovať vernosť a rozvíjať v sebe postoj a srdce služobníka, ktorý miluje bez podmienok a nepremýšľa o tom, čo za to dostane. Ak budete hľadať Boží dokonalý plán pre súčasnosť i budúcnosť, bude vám Boh vo veľkých i malých veciach života ukazovať, v čom ešte musíte dozrieť. A konečný výsledok toho všetkého za čakanie, určite stojí.

rubriku pripravuje MUDr. Blažej Vaščák

Opýtala som sa
speváčikov z vŕby:
„uštipla ma muška,
mamičku to svrbí.

Mne ochorie hlávka,
mama preto plače.
Keď ja bývam rada,
mama ešte radšej.

Mňa pošteklí tráva,
mamička sa smeje.
Tak čo sa to s tými
mamičkami deje?

Ja ostanem sama,
mama sa mi bojí.
Ako je to všetko,
vtáčikovia moji?“

M. Rúfus

To je názov piesne, s ktorou sa mi spája jeden malý sen o veľkom hlase. Keď som mala deväť rokov, venovala som ju presne na Deň matiek svojej mamke, ktorá sedela v hľadisku a držala mi palce. Bolo to jedno z mojich prvých vystúpení pred väčším množstvom ľudí.

Či som sa bála? Samozrejme, že áno. Mala som strach, že zabudnem text, že mi nebude fungovať mikrofón, že sa mi udeje všetko možné, aj nemožné. Veď to poznáte, detská fantázia nemá hraníc.

Ale v okamihu, keď som vyšla na pódium, tréma zo mňa nejakým zázrakom opadla. Nebolo to tým, že som si pred vystúpením ešte raz prečítala text. Ani tým, že som skontrolovala, či mám zapnutý mikrofón. Dokonca ani tým, že som bola ešte dieťa.

Bolo to tým, že sa na mňa z obecenstva usmievala jedna jediná žena, ktorá vedela, že to zvládnem a všetko prežívala spolu so mnou. Stačil mi pohľad, hlboký nádych a vedomie, že aj keby sa to nepodarilo, existuje jeden človek, ktorý ma bude stále podporovať a držať mi palce. Nech sa deje čokoľvek.

Mamy sú, jednoducho, už raz také. Zdieľajú s nami víťazstvá aj prehry, vypočujú, pohladia, pofúkajú ranu po páde z bicykla či po praskline v srdci, vždy najlepšie poradia a čo je najdôležitejšie, sú k nám úprimné. Nedokážu sa im vyrovnať ani tak ospevované dievčenské priateľstvá. Ony nám nebudú klamať do očí, pretože vedia, že im na to prídeme. Mamy nevedia klamať. Majú nás príliš rady.

Telefonujú nám trikrát v rozmedzí piatich minút, vždy sa nás opýtajú, či sme boli na obed alebo či máme upratanú izbu. Bez otáľania nám povedia, že nám tá sukňa nesedí, že ten účes sa do školy nehodí alebo že tie zelené nohavice nemôžeme kombinovať s krikľavo oranžovou blúzkou, lebo budeme vyzerať ako z cirkusu.

Mamy sú jednoducho najlepšie kritičky. A my to veľmi dobre vieme. Lenže v okamihu, keď ony vyslovia svoj nekompromisný verdikt, týkajúci sa nášho oblečenia alebo celkového výzoru, v našom vnútri sa prebudí niečo, čo s ich názorom, zhodou okolností, vôbec nesúhlasí. A hádka je na svete. My sme presvedčení o jednej jedinej prípustnej pravde a niet nikoho a ničoho, čo by nás mohlo nasmerovať inou cestou. Aj keď vieme, že pre nás chcú len to najlepšie.

A netýka sa to len zovňajška. Ak mamy vidia, že niečo robíme nesprávne, okamžite nás na to musia upozorniť. A prečo? Jednoduchá odpoveď: Pretože sa o nás boja. Boja sa o našu bezpečnosť, o našu budúcnosť, jednoducho o všetko, čo sa nás týka, vrátane nás samých. Ony sú tie, kto pozorne sledoval naše prvé krôčiky a kto nás pri prvých pádoch rýchlo zachytil, aby sme nespadli. Cítia sa bezmocne, keď nás nemôžu zachytiť aj teraz. Sme na ne príliš rýchli. Ponáhľame sa do školy, vonku s priateľmi a ony sa s nami niekedy nestihnú ani rozlúčiť. Majú pocit, že sa im v niektorých okamihoch „presýpame pomedzi prsty“. Tak to skúšajú aspoň napomenutiami a radami, aby nás usmernili a nedovolili robiť v živote chyby. Aj keď im budeme všemožne dokazovať, že sme už dospelí, že máme vlastný život, že nepotrebujeme žiadne rady, raz určite príde čas, keď ich budeme potrebovať viac, než si v tomto okamihu dokážeme predstaviť. Je preto smutné, že mamám nedokážeme v dnešnej dobe prejaviť viac úcty.

No jedna možnosť sa nám ponúka práve dnes, v druhú májovú nedeľu. Deň matiek nie je len taký obyčajný sviatok. Lebo ani „mama“ nie je len také obyčajné oslovenie. Je to oslovenie, ktorým sa oslovujú len tie najvýznamnejšie ženy, ktoré priviedli na svet nový život. História Dňa matiek siaha až do 16. storočia v Anglicku, kedy sa tomuto sviatku hovorilo Nedeľa matiek a oslavoval sa na počesť všetkých anglických matiek. Slovensko sa k slobodnému sláveniu Dňa matiek dostalo až v roku 1989, pretože v komunistickom Československu sa tento sviatok nahrádzal oslavami MDŽ. Dnes sa v tento sviatok usporadúvajú rôzne predstavenia, ktoré deti pripravujú pre svoje mamičky, aby ich potešili.

Okrem známych charakteristík o srdci rodiny a darkyni života je tu ešte jedna, ktorá osobnosť mamy charakterizuje asi najviac. Mama je chodiaci srdcový magnet, ktorý nás silou svojej lásky stále priťahuje späť domov. Nech sme kdekoľvek, v akomkoľvek čase a nech máme akýkoľvek problém, stále máme možnosť vrátiť sa do „základne“, domov, kde sa cítime v bezpečí a kde sme milovaní. Takúto istú funkciu má v našich životoch aj naša Nebeská Matka, ktorá nás najmä v tomto mesiaci volá ešte bližšie k sebe.

A prečo som v úvode spomínala svoj vlastný príbeh? Pretože práve druhá májová nedeľa je stále dňom, kedy si naň spomeniem. Pripomína mi nielen moje začiatky, ale aj hrdý úsmev mamky, ktorý vídam vždy, keď sa mi niečo podarí.

Dnes mám už skoro za sebou prvý ročník vysokej školy a viem s určitosťou povedať, že sa to ani za tých desať rokov vôbec nezmenilo. Či už išlo o vystúpenia, maturitu alebo vysokoškolské skúšky, stále som vedela, že v tom nie som sama. Že na mňa myslí, modlí sa za mňa a verí mi.

Lenka Novotná, Víťaz

Máj – zdraví vás deti!

Vonku nám naplno vonia jar, kvitnú všetky stromy a budíme sa do slnečných dní za spevu vtáčikov. Lúky sú už celé zelené a plné farebných kvetov. Konečne prišlo krásne obdobie roka, kedy príroda znovu ukazuje svoju krásu a nádheru. Odkrýva nám obraz božej krásy tu na zemi.

Máme tu máj! Veď nie nadarmo sa mu vraví, že je to najkrajší mesiac v roku. Je to jeden z mesiacov, ktorý má veľa prívlastkov, v ktorom máme veľa sviatkov a spája sa s mnohými ľudovými tradíciami, zvykmi aj pranostikami.

Máj – modlitba k Panne Márii:

Pretvor moje srdce, Svätá Mária, Matka Božia, zachovaj moje srdce, aby zostalo srdcom dieťaťa, čisté a priehľadné ako pramenitá voda. Daj mi srdce jednoduché, čo nepozná smútok, srdce nežné a súcitné, čo je schopné darovať sa, srdce verné a veľkodušné, čo nezabúda na preukázané dobro a nepripomína si pretrpené zlo. Stvárni vo mne srdce pokorné, čo nezastaví žiadna nevďačnosť a neznechutí nijaká ľahostajnosť, srdce zanietené za slávu Ježiša Krista, ranené jeho láskou, ktorého rana sa zahojí až v nebi. Amen.

Máj – mesiac LÁSKY!

Apríl – mesiac bláznov vystriedal mesiac lásky. S tým je spojené aj stavanie a váľanie májových stromov v duchu peknej dedinskej tradície spojenej so spevom, tancom, zábavou a veselosťou. Mládenci stavali máje dievčinám, ktoré veľmi ľúbili a svoju lásku im prejavili postavením krásne vyzdobeného „mája“ v okolí ich domčeka. Ulice sú plné zaľúbených párikov a povestný je aj bozk zaľúbených pod rozkvitnutou čerešňou. Hovorí sa, že dievčina, ktorú milý pobozká pod čerešňou, sa do roka vydá. Láska v tomto mesiaci akosi naozaj viac „kvitne“. Každý z nás chce ľúbiť a aj byť milovaný, no nezabúdajme, že lásku si máme prejavovať stále a nie len v tomto mesiaci či na sv. Valentína.

Máj – mesiac Panny Márie

Oddávna sa v Cirkvi tento mesiac slávi ako mesiac Panny Márie. Je venovaný jej úcte a najmä rozjímaniu o jej krásnych čnostiach, o jej dobrote, o jej svätom živote tu na zemi a oslávení v nebi. Celým mesiacom zaznieva vzývanie a oslava jej mocného príhovoru u Boha v krásnych Loretánskych litániách. Ešte viac si môžeme uvedomiť, že sám Pán Boh nám ju dal za matku a Ona je nám na pomoci vždy keď ju voláme. S týmto prívlastkom sa mi ihneď spája aj Deň matiek, ktorý je tohto roku 12. mája. Nezabudnite na svoje milujúce mamky, babky a ani na Pannu Máriu.

Doplň písmenko v slove, ktoré chýba v pranostike a potom doplnené písmenko vpíš podľa jeho čísla do tohto vzoru a získaš vetu, ktorá hovorí a jednom prívlastku mesiaca máj 🙂

1 …. 2…. 3…. 4…. 5…. 6…. 7 …. 8…. 9…. 10…. 11….

Chladný 1_áj, pre ovocie raj.
Studený máj, v 6_todole raj.
D2_žď, dážď, májový dážď, budú mi od teba vlasy rásť.
Studený máj, v stodole ra3_, kravy na pašu nevyháňaj.
A7_ padá sneh v máji, bude hojne trávy.
V máji 11_vätá Žofia víno vypíja.
Studený m10_rec, mokrý máj, bude humno ako raj.
Ak je máj teplý a jasný, bude jún daždivý a ch4_adný.
M5_jové blato, pre hospodára zlato.
Čo si apríl zazelení, máj mu to spáli, 9_o si máj zazelení, jún mu to háji.
Májov8_ dážď padá, zlato padá.

stránku pripravil: Tomáš Magda ml.

O autorovi
Jozef Vadkerti je katolícky kňaz. Pochádza z Dvorov nad Žitavou. V súčasnosti pôsobí ako farár vo farnosti Bratislava-Podunajské Biskupice, zároveň je poverený výkonom dekanskej služby v dekanáte Bratislava-Juh. Študoval v Ríme na Lateránskej univerzite sociálnu náuku Cirkvi.

V apoštolskom vyznaní viery sa modlíme: „Verím v jednu, svätú, katolícku, apoštolskú Cirkev.“

Minimálne raz v týždni vyznávame túto pravdu viery, predsa sa však často v diskusiách pri spomienke na Cirkev cítime trochu neisto či nepríjemne. Naša neistota môže prameniť aj z toho, že nevieme, ako na otázky o Cirkvi správne reagovať. A to nás zneisťuje. Omyly Cirkvi, ktoré sa stále vyťahujú, nás robia nesebavedomými kresťanmi. Niekedy sa ocitáme v pozícii, že máme obrániť Cirkev, ale nedokážeme to. Sami nevieme, prečo sa Cirkev v niektorých situáciách zachovala tak, ako sa zachovala. Máme ju radi, no nevieme zdôvodniť prečo. Chceme sa jej zastať, ale cítime sa argumentačne bezmocní. Máme ťažkosti stáť si za svojou vierou, a preto debatu často ukončíme vetou:
„Cirkev teraz nerieš.“

Takéto správanie sa podobá situácii, keď mužovi kolegovia povedia:
„Vieš, s tebou nemáme problém, radi by sme ťa zavolali, ale tvoja manželka…“
Aby muž situáciu zachránil, odpovie:

„To neriešte, moja manželka je už raz taká.“

Takýto postoj však zraňuje jeho manželku. Muž sa nedokázal verejne zastať tej, ktorú má rád. Ak má svoju manželku skutočne rád, takýto postoj kolegov ho zarmúti. Keď neprijímajú jeho manželku, vlastne neprijímajú ani jeho. Veď sú jedno telo.

Každý pokrstený je členom Cirkvi a vytvára o nej obraz.

Cirkev je spoločenstvo veriacich, ktoré založil Ježiš Kristus. Každý pokrstený je členom Cirkvi a vytvára obraz o nej. Ako sa teda cítime ako členovia Cirkvi? Uvedomujeme si vôbec, že sme jej členmi? Tešíme sa z toho alebo nás to necháva chladnými? Ako reagujeme na urážky Cirkvi? Cítime sa bezbranní? Nie je nám nepríjemné byť členmi spoločenstva, ktoré mnohí kritizujú? Alebo nás trápi, že množstvo ľudí si nevie nájsť cestu k Bohu pre to, že nevedia prijať náuku Cirkvi?

Názor Boh áno, Cirkev nie zrejme počúvame dosť často.

Mnohí tvrdia, že oni by aj verili, len im prekáža Cirkev. Ježiš hlásal predsa odpustenie, lásku, porozumenie, prečo Cirkev hlása morálku?
A čo jej minulosť? Prečo sa stará do vecí, do ktorých ju nič nie je? A prečo mlčí v situáciách, keď sa treba vyjadriť? Tieto námietky nemôžeme len tak jednoducho odbiť. Ak má niekto takýto postoj, je dôležité zastaviť sa a začať ho počúvať. Prečo takto zmýšľa? Čo ho k tomu vedie? Tieto názory totiž niečo odhaľujú.

Nemáme šancu niekoho presvedčiť, aby prijal, či dokonca miloval Cirkev, kým neobjavíme, aký s ňou má problém.

Často sa diskusia pri obrane Cirkvi nesie v rovine apológie, čiže ochraňovať Cirkev pred útokmi. Usilujeme sa uviesť na správnu mieru veci, ktoré sa o Cirkvi hovoria. A je to potrebné. Apológia však nestačí. Ak chceme zistiť, prečo ľuďom Cirkev prekáža, treba začať pozorne počúvať.
Cirkev totiž tvoria ľudia, ktorí sú omylní a hriešni, preto boli a sú v Cirkvi aj chyby. Žiaľ, stáva sa – a nie zriedkavo, že chyby sa vytrhávajú z kontextu a nafukujú. Áno, boli križiacke výpravy, inkvizícia, pedofilné škandály a podobne.

Často však ani sami diskutujúci presne nevedia, o čo vlastne išlo. Vedia len, že to bolo a že to bolo zlé. Napokon, chyby sú aj inde, ale tie sa akosi prehliadajú. Samozrejme, toto neospravedlňuje Cirkev. Ak čo i len jeden človek bol Cirkvou nútený k viere, alebo bol odsúdený za to, že neverí, je to zlo.

Keď sa takéhoto konania členovia Cirkvi dopustili, treba na zlo poukázať, konať pokánie a pokiaľ sa ešte dá, aj ho napraviť.
A to sa, našťastie, aj deje. Blahoslavený pápež Jána Pavol II. verejne požiadal na začiatku jubilejného roku 2000 o odpustenie za krivdy, ktoré vykonali synovia a dcéry Cirkvi.

Čo je Cirkev?

Ak nezažívame spoločenstvo bratov a sestier, nemôžeme tušiť, čo je Cirkev.
Je veľmi zložité presne a zrozumiteľne definovať, čo je Cirkev. Preto sa používajú mnohé obrazy, ktoré pomáhajú chápať jednotlivé aspekty bohatstva Cirkvi.

Cirkev je nový Boží ľud, s ktorým Kristus svojou krvou uzavrel zmluvu (porov. KKC 781).

Tento ľud je jasne odlíšený od všetkých náboženských, národnostných, politických či kultúrnych zoskupení v dejinách. Boh nepatrí nijakému národu, ale Boh si vyvoľuje svoj ľud:

• jeho hlavou je Ježiš Kristus,
• jeho príslušníkom sa človek stáva vierou v Krista a krstom,
• jeho postavením je dôstojnosť a sloboda Božích detí,
• jeho zákonom je nové prikázanie milovať tak, ako miloval sám Kristus,
• jeho poslaním je byť soľou zeme a svetlom sveta,
• jeho cieľom je Božie kráľovstvo
(porov. KKC 782).

Cirkev je v úzkom spojení s Kristom. Dokonca je s ním nielen v spojení – zhromaždená okolo neho, ale je zjednotená v ňom – v jeho tele (porov. KKC 789).
O tomto zjednotení Ježiš Kristus povedal:

„Ostaňte vo mne a ja ostanem vo vás… Ja som vinič, vy ste ratolesti“ (Jn 15, 4-5). Na inom mieste zase hovorí: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6, 56).

Svätý Pavol hovorí o jednom tele, ktoré má množstvo údov. Každý tento úd má svoju vlastnú úlohu, poslanie, každý je iný, originálny a nenahraditeľný.
Sú vo vzájomnom spojení – ak trpí jeden úd, trpia spolu všetky, ak chvália jeden, chvália všetky (porov. 1 Kor 12).

Táto jednota víťazí nad každým ľudským rozdelením. Obraz tela pomáha vysvetliť jednotu v rôznosti, ktorá sa v Cirkvi nachádza.
Ďalším silným obrazom na vysvetlenie tajomstva Cirkvi je Cirkev ako Kristova nevesta. Písmo o manželstve hovorí ako o absolútnej jednote – budú dvaja jedným telom. Svätý Pavol vysvetľuje vzťah medzi mužom a ženou vzťahom medzi Kristom a Cirkvou.

Muži majú milovať svoje manželky tak, ako Kristus miluje Cirkev. On za ňu zomiera. A manželky sa majú tak podriaďovať mužom, ako sa podriaďuje Cirkev Kristovi (porov. Ef, 22-33).

Túto náuku nepochopíme, ak budeme vnímať muža a ženu ako dve rozdielne, izolované a individuálne bytosti. Prečo by mal muž milovať cudzinku a prečo by sa žena mala podriadiť cudzincovi? Ak sa však na muža a ženu budeme pozerať ako na jedno telo, ktoré je nerozdeliteľné, môžeme sa priblížiť k porozumeniu tohto tajomstva. Ani Cirkev, ani Krista nepochopíme, ak ich oddelíme. Pochopenie je len v ich vzájomnom spojení.

Jedným z ďalších obrazov je Cirkev, ktorá je chrám Ducha Svätého. Duch je ten, ktorý spája všetky údy navzájom a prepája ich s Hlavou. Duch je „princíp (základ) každej životnej a vskutku spásonosnej činnosti vo všetkých častiach tela“ (KKC 798).

pokračovanie v budúcom čísle

-re-

Pre doplnenie pohľadov na históriu nášho kostola sv. Ondreja, apoštola uvádzame ešte zistenia nášho rodáka, kňaza pôsobiaceho v Česku Mgr. Mikuláša Uličného.

Bol taktiež i farským kostolom a dátum jeho konsekrácie nie je známy. Hlavný odpust je 30. novembra každý rok. Stará literatúra tento kostolík nazýva často veľký, hrdinským, filiálnym kostolom. Koncom 18. storočia už svojimi rozmermi a kapacitou pojať potrebný počet ľudí nestačil, preto bol na náklady miestneho zemana Juraja Péchyho v roku 1778 na tom istom mieste postavený, resp. rozšírený na nový kostol. Tento kostolík sa v literatúre datoval, že je z roku 1776 s niektorou interiérovou výbavou skoršieho obdobia. Po poslednej generálnej oprave v roku 2000 sa zistili nové skutočnosti. O nich trošku nižšie. Fundátormi, čiže zakladateľmi tohoto kostola, bola už spomínaná rodina Berthóty. Kostol sv. Ondreja sa všade datoval, že je barokovo – klasicistického štýlu, z roku 1776 až 1778, renovovaný roku 1927. Je to pozdĺžna stavba s polygogálnym presbytériom a loďou zaklenutou krížovou klenbou. Že je starší až o niekoľko storočí, dokazujú napríklad zvyšky konzol po gotických rebrách klenby vo svätyni, tvar južného portálu, nedávno objavené fresky, objavenie kamenných rámov gotických okien. Veža bola postavená v štýle „laterna“ a v nej je pravdepodobne starý gotický zvon. V presbytériu je oltárna koncha a česká placka so štukovou ornamentikou. Fasáda kostola je hladká, na priečelí vstavaná veža, členená nárožnými pilastrami. Vstupný portál mal v nadpraží štukový ornament s letopočtom 1776. Všetky oltáre kostola dal roku 1923 zreštaurovať vdp. Jozef Čársky u majstra Repčíka zo Spišskej Novej Vsi.

zo záverečnej práce Mgr. Mikuláša Uličného