Autor Spektrum

Po uskutočnení výberového konania – užší výber – sa v dňoch 23. až 25. augusta realizovala generálna oprava zvonov v našom farskom kostole sv. Jozefa, robotníka. Oprava pozostávala:
– z premiestnenia pohonov ako aj zmeny systému pohonu z lanového na reťazové,
– z opravy osadenia a uchytenia zvonov,
– z výmeny kompletného snímania a riadenia pohybu zvonov,
– z výmeny riadiaceho rozvádzača,
– z doplnenia diaľkového ovládania zvonov.
Po ukončení prác sme zvoná-rom položili niekoľko otázok.

1. Predstavte sa nám.
Volám sa Jaromír Vnuk. Pochádzame z Dolného Vadičova, okres Kysucké Nové Mesto, 16 km od Žiliny. Patrí to teda do dolnej časti Kysúc. Je to jedna z najmenších kysuckých dedín, má necelých 400 obyvateľov. Patríme do farnosti Horný Vadičov, momentálne je tam správcom fary pán farár Stavničan, ktorý pochádza z Tepličky nad Váhom.
2. Ako ste sa k nám do Víťaza dostali?
S Martinom Magdom sa poznáme prakticky tridsať rokov. Pri jednej návšteve som spomenul, čo robím; povedal mi, že opravujú historický kostol sv. Ondreja a chceli by tam zelektrifikovať zvony. Vtedy to bolo prvýkrát. Urobili sme ponuku a potom následne aj zvony. Dúfam, že ste spokojní. Teraz pri tejto druhej akcii, keďže ste ma oslovili v rámci užšieho výberu, tak som vám poslal cenovú ponuku a z troch firiem ste vybrali práve nás. Keď tá cenová ponuka vyšla dobre, tak dúfam, že aj robota bude dobrá. Teda ako víťazi sme sa dostali do Víťaza.
3. Koľko rokov sa venujete zvonárčine?
Prakticky od roku 1970.
4. Koľko zvonov ste už rozhýbali?
Presne to nemám spočítané, sem-tam si to v duchu spočítavame, ale presné číslo si nepamätám. Je to 150 až 200 kusov.
5. Aký najväčší a aký najťažší zvon ste elektrifikovali?
Najväčší zvon mal asi 23 metrákov, je v Papradí. Je to na Považí medzi Považskou Bystricou a Bytčou. Farský kostol má 6 zvonov. Čosi menší ako tento zvon sme robili v Rodzanoch pri Topoľčanoch a o niečo menší je na Skalke pri Trenčíne. Najmenší zvon som robil asi pred dvomi rokmi v Zamarovciach pri Trenčíne. Niesol som ho pod pazuchou do kováčskej dielne, lebo mi tam čosi nepasovalo a tam som ho upravil. Potom ešte buď taký alebo možno ešte o čosi menší sme robili v Záblatí tiež pri Trenčíne.
6. Bola oprava našich zvonov náročná? Čo všetko bolo treba urobiť?
Bola to taká štandardná oprava. Trvalo to síce 3 dni vzhľadom k tomu, že sme boli iba dvaja. Bolo treba demontovať staré veci, celý pohon a prakticky priblížiť to bližšie k zvonu, vymeniť celú elektriku a celé riadenie toho kyvu. Použili sme štandardný systém, ktorý používa aj Ditrichová. Používame aj iný systém, starší, ktorý máte v historickom kostole sv. Ondreja. Myslím si, že myšlienka použiť na pohon zvonov lineárne motory, bolo by úplne zbytočné, zvýšilo by to cenu a efekt by bol ten istý.
7. Ide v elektrifikácii zvonov doba dopredu?
Určite, lebo predtým boli snímače pohybu mechanické, postupne sa prechádzalo na elektrické. Vy ste tu mali magnetický snímač, náš nový systém používa indukčný snímač, prakticky je to výhodnejší spôsob snímania pohybu zvonov. Na tých mechanických, tam sa to časom poškodí. Boli sme si pozrieť zvony aj v Širokom, tam majú mechanické snímače; vydržia do tých 20 rokov, potom je ich treba meniť.
8. Povedzte nám nejakú zaujímavú príhodu.
Keď sme robili v Skalke nad Váhom, tam je kostol na takom peknom kopčeku, pod ním je fara. Je tam kňaz od Žiliny. Tam sme pohon zvonov robili úplne odznova, tam nebolo nič. Keď sme prišli, bol tam akurát pohreb. Keď sme videli ako zvonia, bolo to hrozné. Traja ťahali, ale iba jeden zvon zvonil. Udrelo to len kedy-tedy. Keď sme urobili konštrukciu ešte bez elektriky a rozhúpali sme zvon, zvonilo to ľahko a krásne. Pán farár zapískal a skričal: „Zvoňte!“ Tak sme všetky zvony veľmi ľahko rozkolísali. Keď zasa niekto prišiel, kňaz zapískal a zakričal: „Zvoňte!“ My sme sa už smiali a zvonili. Vždy sa niečo veselé nájde.
Prakticky som robil v Košickej arcidiecéze, v Spišskej, čosi v Trnavskej a v Nitrianskej diecéze najviac, čiže vo všetkých diecézach.
Ďakujeme za rozhovor.

pripravil: M. Magda st., Víťaz

Je tomu 14 rokov, čo sme v našej dedine v Ovčí stavali kostolík. A teraz prišiel ten čas, keď bolo treba všetko opraviť, očistiť a dať do pôvodného stavu. Ako človek, keď si potrebuje dať do poriadku svoje svedomie pri sv. spovedi. Náš kostolík potreboval opravu, maľovanie a veľké upratovanie, lebo v ňom prebýva sám Pán Boh. Z neho čerpáme veľké milosti, keď pri modlitbách a sv. omšiach vyprosujeme a ďakujeme za veľké dobrodenia, ktoré nám dáva v každodennom živote. „Lebo bez Božieho požehnania márne naše namáhania.“
Keď ten čas prišiel, náš duchovný otec nás oslovil. Kto koľko mohol, ako sa cítil, tak poskytol peňažnú pomoc; pritom nebolo treba veriacich napomínať. Chvála Pánu Bohu, už je to všetko upravené, ako nové. Pán Boh zaplať všetkým dobrodincom. Nech za to bohato odmení všetkých, ktorí prispeli svojou prácou a peniazmi na toto dielo.
Drahý Ježišu, ďakujem za toto dielo, lebo bez kostola by sme boli stratení. Ježišu, ty si povedal: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“

H. Hudáková, Ovčie

„Pane a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života.“
S radosťou v srdci Vám oznamujeme, že dňa 15. augusta 2006 o 10:30 hod. v Dóme sv. Alžbety v Košiciach zložíme večné sľuby v Inštitúte milosrdných sestier sv. Kríža.

Takýmto oznamom nám oznámila svoje večné sľuby naša sr. Adela. Pri čítaní tohto oznámenia nám domácim vyšli slzy radosti i vďaky, že si Pán do svojej vinice vybral práve našu dcéru, sestru, tetu či príbuznú. Je to už 10 rokov, keď nám doma oznámila, že sa rozhodla pre život v reholi. Spočiatku sme to nebrali vážne, veď vyrastala ako ostatné deti, vyučila sa, začala pracovať. Prácu mala veľmi dobrú, vieme, že v kolektíve bola veľmi obľúbená a šikovná. Ako neskôr mi hovorila, jej spolupracovníčka Mária Jenčová, keď strihala čiernu látku, kúsok si priložila na čelo s otázkou: „Budem pekná mníška?“ I ony to spočiatku brali športovo, no neskôr to bola skutočnosť – 8. novembra 1996 sme ju už viezli do rehole s celou výbavou.
Keď sme podvečer prišli do Trnavy, nič netušiac už vo dverách nás čakali sestričky s krásnym spevom a privítaním. Vtedy sme si všetci uvedomili, kde naša Janka ostáva. Tak sa v prvom roku sa stala kandidátkou. Dva roky ju čakal noviciát, nechodila domov. Na prvej obliečke dostala svoje rehoľné meno. Keď si po tomto obrade zobrali kalendáre a zisťovali, kedy budú oslavovať svoje meniny, vtedy, ako nám písala v liste, jej tvár zmeravela a vypadli jej slzy. Všetky sa čudovali, lebo každá mala radosť. Vtedy im oznámila, že v ten deň 22. 12. jej otec havaroval a zomrel. Bolo to ako znamenie zhora. V ten deň je Adely.
Tak po noviciáte nasledovali prvé sľuby, kde sme boli prítomní aj my domáci. Bol to tiež pekný deň plný radosti a nádhery. No na večné sľuby sme sa už pripravovali dlhšie. Spočiatku sme chceli ísť len my domáci, ako ona sama chcela, ale keď sme so dozvedeli, že každá rodina to chystá vo väčšom, tak sme oslovili rodinu; vzápätí bol nahlásený na celý autobus. Komunikácia s ňou asi mesiac nebola možná, nakoľko viaceré odcestovali do Švajčiarska k hlavnej predstavenej. Po príchode týždeň duchovných cvičení a prehovorili sme až po sľuboch. Tak nasledoval obrad večných sľubov.
Pred začatím sv. omše, ktorú celebroval arcibiskup Mons. Alojz Tkáč, sestra oboznámila všetkých, čo znamená zasvätený život. Tak prichádzal sprievod miništrantov, bohoslovcov, kňazov vo veľkom počte a otec arcibiskup. Za ním sestra predstavená a šesť sestier, ktoré zložili večné sľuby. Ich hlavy zdobili biele venčeky. Už pohľad na ne tisol každému slzy do očí. Tak nasledovala sv. omša a obrad, kde všetkých šesť si najprv kľaklo pred otca arcibiskupa a tak za spevu litánií ku svätým ležali na zemi. Ako matke vidieť svoje dieťa v takej polohe bolo priam úžasné, neopísateľné, ďakujúc Pánu Bohu za tú milosť, za ten dar. Stokrát som v duchu opakovala: „Ďakujem Ti, Bože. Panna Mária, ďakujem Ti za vyslyšanie mojej prosby.“ I keď bola blízko mňa, prúd sĺz zalieval moju tvár i všetkých našich blízkych. Tak každá zvlášť predniesla svoj sľub otcovi arcibiskupovi a vlastným podpisom sestre predstavenej. Každá sestra si prišla k nám rodičom po požehnanie a na záver, keď sestričky začali spievať pieseň „Ďakujem Ti, mama“, každá sestra priniesla svojej mame krásnu kyticu s poďakovaním.
Všetko sa nedá opísať, ale tie chvíle, ktoré sme tam zažili, ostanú navždy v našich srdciach. Po skončení vonku pred kostolom začali gratulácie a keď Adela videla toľkú rodinu, kamarátky, známych, jej tvár priam žiarila od šťastia.
Ešte raz, Bože, ďakujem za všetko a všetkým Vám, ktorí ju máte radi.

mama

Pane Ježišu Kriste,
prv než by som sa zohol nad knihami,
dvíham svoj zrak k Tebe,
aby som Ťa poprosil o požehnanie
pre toto štúdium.
Chcem spojiť svoju prácu s prácou iných ľudí,
chcem ju spojiť s ťažkou drinou
robotníkov, roľníkov,
so záznamami úradníkov, s výpočtami inžinierov,
s ošetrovaním lekárov,
s neprestajnou obetavosťou gazdín,
s vyčerpávajúcimi cestami misionárov
a s Tvojou skrytou prácou v nazaretskom dome.
Daj, aby môj stôl a lavica
boli oltárom a štúdium obetou.
Daj, aby sa všetka práca na tejto zemi
vznášala k Tebe.

neznámy autor

– 11. jún – šťastlivo sme sa vrátili z púte v Medžugorí. Vďaka, Panna Mária!

– 23. jún – putovali sme do farnosti Krížovany, v ktorej sme oslávili Najsvätejšie Srdce Ježišovo, ktorému bude zasvätený nový kostol

– 30. jún – sv. omšou žiaci i škôlkári ďakovali za ukončený školský rok 2005/2006

– 2. júl – opäť skupina pútnikov pešo a ostatní na kolesách putovali na najvýznamnejšiu a najväčšiu púť na Slovensku v Levoči, kde si uctievame Pannu Máriu, Matku Božiu

Opäť sú tu prázdniny, dni voľna a oddychu od školy a práce. Nastávajú dni voľna, ktoré sú potrebné na zrelaxovanie tak pre telo ako aj pre dušu. Zabehnutý denný stereotyp sa zmení. Niečo vynecháme, niečo nemusíme urobiť a niečo nové zažijeme na inom mieste a s inými ľuďmi. Jednoducho sú tú dni voľna a oddychu, tak dlho očakávané. Preto neváhajte a využite ich naplno. Tešte sa z každého dňa, či bude zamračené alebo jasno, či bude lejak alebo páľava.
Nezabudnite: v čase voľna môžete aj lepšie vnímať Boha – v tichu kostola, pri čítaní dobrej knihy, v ľúbeznom šume storočnej lipy, pri východe či západe slnka, vlniacom sa obilí, pestrofarebnej lúke, k nebu týčiacich sa horských končiarov, pri pokojnom mori …
Zvlášť by sme mali jeho prítomnosť zažiť aj pri bohoslužbách, na ktorých sa môžete zúčastniť v pokoji, bez náhlenia. To je dobrá investícia. Preto zájdite aj do chrámov, ktoré budú vo vašom prostredí, kde budete oddychovať a v nich s Ním nájdete pokoj a občerstvenie pre svoju dušu.
Oddýchnutí, obohatení, spokojní, po dňoch voľna a prázdnin sa opäť vrátite do škôl, ku svojej práci, každodenným povinnostiam, aby ste ďalej budovali Božie kráľovstvo a plnili svoje poslanie, ku ktorému sme povolaní a ku ktorému potrebujeme aj tieto dni voľna a oddychu.
Nech sa páči, prázdniny, dni voľna, sú tu. Využite ich k svojej spokojnosti. Príjemné letné dni Vám praje duchovný.

Oliver Székely

Čo musia mať manželia?
– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,
– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,
– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,
– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,
– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.
Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia
nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.

Taká to bola veľká láska. On bol úžasný. Obidvaja mali spoločné záľu­by. „Toho a žiadneho iného!“ A o mesiac po svadbe už plakala: „On sa pretva­roval! On to iba hral! Je iný, je sebec!“ „Ona bola perfektná“, hovorí on, „bláznivo som sa zamiloval.“ Po svadbe príšerné rozčarovanie: „Ona myslí len na seba!“ Teraz pred rozvodovým súdom na seba obidvaja chrlia výčitky. Nie, nebudú to spolu skúšať – už ani hodinu spolu! A že dieťa je už na ceste? To je mi jedno – spolu už ani hodinu!
Prečo to často aj takto dopadne? Obidvaja vlastne nevedeli, čo robia, keď vstupovali do manželstva nepripravení. Obidvaja mladí vstupujú do manželstva s určitými návykmi z domu. Teraz sa majú prispôsobovať. Nie, nech sa prispôsobí ona, prečo ja!? Okrem iného, obaja si vypočuli rady „skúsených borcov“ v manželských otázkach: „Ty sa ženíš? Keď nebudeš mať pri tej svojej od začiatku pevnú ruku, bude zle s tebou. Každá ženská chce z muža urobiť svojho sluhu, aby s ním mohla zametať podľa svojej vô­le. Musíš začať energicky!“ A manželka počuje tiež podobné rady: „Ty sa ideš vydávať? Beda ti, keď toho svojho nebudeš od samého začiatku držať nakrátko! Chlapi chcú mať zo ženy len poslušnú slúžku všetkých ich chúťok. Nesmieš sa dať zotročiť!“ A tak sa podarilo zlo zasiať!!!
A keď sú obaja mladí nerozumní a dajú na takéto rady, začne sa ich spoločný život niesť v snahe vnútiť druhému vlastné hľadisko na všetko namiesto toho, aby sa učili, kedy je dobré ustúpiť a kedy sa prispôsobiť. V čom bude rozhodovať žena a mužovi zostane len hlas poradný, napríklad domácnosť a čo bude mať na starosti on. Čo všetko sa musia manželia v prvom roku manželstva naučiť, koľko zdanlivo drobných vecí, napríklad musia si vyvinúť vlastnú reč, vlastný slovník.
Keď spolu chodili, hovorili veľa. Ale žena skoro spozoruje, že muž hovorí stále me­nej, ba často nič. Určite sa znepokojí – on ma snáď už prestáva mať rád, nebaví ho rozprávať sa so mnou. Nikto jej však nepovedal, že normálny muž je skúpy na slovo. Vyrozprával sa, keď sa ju usiloval získať. Teraz ju už má, načo ešte rozprávať. Všetko je v poriadku a muž si občas spokojne „zafuní“ a to je všetko. Toto by mala žena vedieť. I keď ten môj nič nehovorí, hovorí, že je celkom spokojný so všetkým, aj so mnou.
Ale keď mlčí žena, mlčí naschvál, zlostne, vzdorovito. Keď je nor­málna žena spokojná, tak šteboce. Štebotanie je krásne slovo a znamená rozprávanie len tak, aby reč nestála, aby sa žena cítila dobre. Muž to má vedieť a občas jej zamrmlať svoje, „ale áno,“ „ale kde,“ „tak vidíš.“ Druhou zábehovou ťažkosťou pre muža je, že jeho žena čaká, že uhádne, čo si želá, ba čo si myslí. Keď to tak nie je, je mrzutá.
Žena prežíva svoje šťastie len vtedy, keď jej to niekto hovorí, keď o tom s niekým môže hovoriť; keď to tak nie je, je mrzutá. Muž by to mal vedieť a venovať žene viac pozornosti. A žena, tá by si mužovu pozornosť nikdy nemala vynucovať. Toto napätie vzniká pravidelne, keď sa manžel vracia z práce a žena je s dieťaťom celý deň doma. On celý deň pracoval, hovoril a teraz chce mlčať a mať pokoj. Ona bola celý deň sama a teraz chce hovoriť, baviť sa. Jedna žena sa vyjadrila: „Keď ten môj príde z práce, tak sa mu dám poriadne najesť, nechám ho pol hodiny oddychovať a potom je použiteľný na všetko.“
Múdra žena vezme na vedomie, že to je nátura normálneho muža, že veľa toho nenahovorí, nesnaží sa ho polepšiť. Múdry muž vezme na vedomie, že je to už nátura každej normálnej ženy, že rada šteboce a snaží sa nebyť otrávený a mrzutý; ženy sa často snažia predvádzať svoju dô­ležitosť tým, že príliš upratujú, starajú sa. Zmoria sa a potom predhadzujú svojmu mužovi „svoju mŕtvolu“: „Čo som všetko pre teba, pre rodinu urobila.“ Radšej by mala zostať „živá“, veselá, vľúdna, láskavá a nežná. Takú ju potrebuje jej manžel a rodina. Aj askéza /umŕtvovanie/ patrí do manželského života. Nemyslí sa tým, že by sme mali umŕtvovať seba, že muž či žena by sa mali pre svoju rodinu zodrieť. Umŕtvovať máme svoje zlé vlastnosti, svoje zlé sklony – pýchu, žiarlivosť, zlobu a tlmiť svoje nerozumné predstavy, aby sme dokázali prežívať aj všedné dni rodinného života šťastne, pekne a radostne. Aby to cítili aj naše deti.
Dobré manželstvo však nemôže vydržať v obyčajnej každodennej sivosti. Je potrebné stále hľadať pekné sviatočné chvíľky na ochranu pred nudou. Od Pána sme dostali nedeľu, ktorá má byť prežívaná skutočne sviatočne. Tak ako v kostole, tak aj pri obedňajšom stole, tiež pri hre a zábave s krásnymi zážitkami aj s deťmi. Aj všedný deň má mať svoju voňavú sviatočnú chvíľku. Žiadne narodeniny a meniny, žiadne výročie svadby by nemalo ostať zabudnuté. Ba ani žiadne udalosti cirkevného roka by nemali zostať len v kostole – aj doma by mali mať svoju odozvu a tú budú vnímať aj deti.
Je potrebná vynachádzavosť na vymýšľanie dôvodov pre spoločne prežité pekné chvíľky (TV, gramoplatne, knihy, hry). Že na to všetko nie je čas? Toto je dôležitejšie než všetky práce dohromady, pretože to napomáha vášmu spolužitiu a dozrievaniu na dobrých a spoľahlivých manželských partne­rov. Dobrý partnerský vzťah musí mať čas na dozrievanie. Učiť sa milovať navzájom stále nežnejšie, telom i srdcom, to potrebuje čas na pozvoľné narastanie dôvery, vernosti, pravdivosti, jednoty a lásky.
A tak milí mladí manželia, nevešajte hlavy, keď vám ešte všetko doko­nale nejde. Dajte si navzájom čas na duchovné dozrievanie, na vytvorenie domova, kde muž je opravdivou hlavou a žena opravdivým srdcom rodiny.
Svätá Terézia z Avily napísala, že potrebovala 47 rokov, kým dozrela natoľko, aby sa nechala viesť Duchom Božej lásky.

Dr. Vaščák Blažej

Milí čitatelia Spektra, chcem vám napísať, akú sme mali babku a deda, ktorí žili medzi nami. Babka sa dožila 100 rokov a dva týždne, dedo 93 rokov. Poznala ich celá farnosť, volali sa Štefan a Žofia Kollárovci, prezývku mali Županovo. Vlastnili 60 hektárov zeme, mali v manželstve 12 detí – 3 synov a 9 dcér. Traja zomreli a deviatich vychovali. Mali syna Jozefa, lekára a dcéru Helenku, učiteľku cudzích jazykov. Ostatní súrodenci museli pracovať na poli. Držali sluhov a slúžky, lebo mali aj krčmu a sklady na zrno a seno. To posielali po Slovensku.

Mali 42 vnúčat a 145 pravnúčat, medzi nimi aj kňazov Michala Jenču a Jozefa Bednárika. Babka sa predmodlievala v kostole 80 rokov sv. ruženec a sprevádzala spevom sv. omšu. Keď bol kongres v Maďarsku, boli tam biskupi, kňazi, rehoľné sestry z iných štátov, pán biskup Čársky zvolali na babku: „Žofko, začni!“ Babka smelo zaspievala Tisíc raz buď pozdravená o Mária, Mária, pripojila sa hudba a kráčalo sa do jozefovského kostola. Keď zbadali tú krásu oltára, plakali od radosti, že Boh im dal tú veľkú milosť vidieť to a prežiť. Najstaršia dcéra Barbora sa učila hrať na organe. Vypomáhala babke pri sv. omši.
Dedo sa v kostole v pôste modlili krížovú cestu. Dodnes ich hlas mám v ušiach, keď si spomeniem, ako sa od obrazu k obrazu modlili a prežívali to. Boli 20 rokov kurátorom, ich otec 30 rokov. Keď sme boli na návšteve, vždy nám hovorili: „Pana Boha še neopušce. On vás neopušči. Milujce ho a dotrimujce jeho prikazaňa.“ To sme si vštepili do svojich sŕdc. Kňazi v týždni chodili do nich na raňajky a v nedeľu na obedy. Prežili 19 kňazov, pomáhali im pri sv. omši s piesňami. Keď prišli Nemci v roku 1944 do Ovčia, prišli k dedovi do krčmy: „Davaj palenku, bo pujdzece do ľuftu.“ Dedo dal spiritus, opil ich a 20 chlapov spalo na zemi do rána. Zachránili Ovčie. Prišila správa, že Rusi sú už v Prešove. Nemci utekali preč do Richnavy, zničili kostol a domy. Babka mali 4 bratov v Amerike. Poslali krížovú cestu do Ovčia, ktorá je ako pamiatka v Košiciach na arcibiskupskom úrade. Keď sme ženy z Ovčia chodievali spievať do Sabinova na prehliadku Krásu života, pozvala som babku, aby išli s nami zaspievať. Získali 1. miesto, veľkú vázu, ktorá je v kostole pri bohostánku. Porota sa babky vypytovala všeličo. Babka hovorila: „Mám doktorov, inžinierov, stolárov, murárov i vojakov. Ani Regana sa nebojím.“ Babka bola 52krát v Levoči na odpuste.
Nech Panna Mária levočská sa prihovorí u Nebeského Otca i u svojho Syna Pána Ježiša. Nech im je otvorené Nebeské kráľovstvo, to im vyprosuje celá rodina. Nech odpočívajú vo svätom pokoji.

Mária Tobiášová, Ovčie

Vybrali sme si 21. jún na výlet, ktorý zorganizovala pani starostka Šimčíková. Nahlásil sa plný autobus. Nastúpili sme pred Obecným úradom v Ovčí. Vo Víťaze prišli k nám náš duchovný otec Oliver a duchovný otec Peter z farnosti Krížovany. Najprv ranná modlitba s požehnaním dobrého dňa, cestou sme sa modlili ruženec k Božskému Srdcu Ježišovmu a osobitne modlitby za kňazov, za vodiča. Dopĺňali sme ich nábožnými piesňami.

Cesta nám ubiehala dosť rýchlo. Došli sme na veľmi pekný vŕšok, kde je kláštor kapucínov Hriňová. Bol tam prekrásny výhľad na všetky strany. Posilnení kávou sme sa vybrali ďalej za svojím cieľom na Staré Hory. Mali sme tam sv. omšu v prekrásnom starohorskom chráme, kde sme si uctili Pannu Máriu, našu patrónku. Sv. omšu celebrovali naši duchovní otcovia. Posilnili sme sa duchovným slovom a eucharistickým Kristom. Pozdravili sme našu nebeskú matku Pannu Máriu. Bolo nám tam veľmi dobre. Každý mohol predniesť svoje prosby a životné ťažkosti. V kostole nám rozprával jeden pán o vzniku tohto kostola a o vzniku Studničky, ktorá sa nachádza neďaleko kostola na kopci.
Nasledoval obed v reštaurácii, ktorý bol veľmi chutný. Počasie nám prialo, bolo pekne a teplo. Poobede sme išli k Studničke, kde sa po ružencových schodoch modlí sv. ruženec. Každý meditoval sám. Na konci schodov stojí kríž. Vyšli sme hore na prekrásne upravené priestranstvo, tu je tá Studnička, kde tečie voda z piatich kohútikov. Išli sme ku kaplnke, kde je socha Panny Márie. Sú tam aj lavice, kde sa dá posedieť, oddýchnuť. Pomodlili sme sa Korunku k Božiemu milosrdenstvu a mariánskou piesňou sme sa rozlúčili s Pannou Máriou.
A tak zas nastala cesta. Zastavili sme sa na jednom mieste, bolo tam pekne, potôčik, hory a čistý vzduch. Duchovný otec nám povedal, že na kopci asi dva kilometre sa nachádza dedinka Vlkolínec. Niektorí sa tam boli pozrieť. Cesta domov so spevom rýchlo ubiehala. Pani starostka nás ponúkala s občerstvením. Domov sme docestovali večer.
Bože, ďakujeme Ti za tvoje dobrodenia, lebo Ty si Boh a všetko spravuješ.

Helena Hudáková, Ovčie

Bol piatok poobede 2. júna. Spolu s manželom sme sa vybrali na návštevu k našim rodákom kňazom. Hoci bolo upršané počasie, ani to nás neodradilo. Prvá zastávka bola v Hnúšti. Milo nás privítal pán dekan Michal Jenča. Spolu so svojou mamkou nám pripravili chutnú večeru; občerstvili sme sa, trocha oddýchli a tak sme pokračovali v ceste. Keď sme prišli do Kokavy nad Rimavicou, pán farár Jožko Bednárik už bol v kostole, kde pripravoval deti na prvé sväté prijímanie. Nasledovala detská sv. omša, deti veľmi pozorne počúvali, čo pán farár rozpráva a tak sa v tichosti hlásili a odpovedali na otázky. Na konci sv. omše ich pán farár vyžreboval a odmenil. Získal si už dosť veľa detí a majú ho veľmi radi.
V sobotu ráno bola fatimská sv. omša, zúčastnilo sa dosť veľa ľudí. Večer sme slávili svätodušnú vigíliu. Začalo to ako na Bielu sobotu vstupom s veľkonočnou sviecou paškálom. Kňaz trikrát zvolal: „Zošli svojho Ducha a všetko bude stvorené“ a ľud odpovedal: „A obnovíš tvárnosť zeme.“ Na sv. omši bol prítomný aj pán farár zo susednej obce. V kázni nám vysvetlil sedem darov Ducha Svätého a ako ich máme žiť my kresťania. Čítania sa čítali v siedmich jazykoch, kde boli zapojení stredoškoláci a vysokoškoláci. Bolo to pre náš niečo nové. A tak obohatení na tele a duchu, ako keby sme boli na duchovných cvičeniach, vrátili sme sa šťastne domov.

Manželia Balogovci, Ovčie